Okt 25, 2026
Farby jesene konečne začali naberať na sile a tak prišiel ideálny čas vyvetrať aj širokouhlý objektív. Na prvý, ani druhýkrát to nevyšlo a po niekoľkých pokusoch o podvečerné fotenie som vyrazil tentokrát ráno.
Už sa to zrejme stáva novým štandardom, že keď sú stromy zafarbené najkrajšie, prichádza nepriaznivé počasie. Nie že by pršalo, skôr naopak. Dlhé týždne bez vlahy. Človek tak môže cestovať kilometre aby zažil peknú inverziu, no zväčša z toho nič nie je. Tento rok sa k tomu pridalo aj dlhé obdobie bez akejkoľvek oblačnosti a tak bolo často nebo úplne prázdne. Jeden týždeň bol ale iný. Dokonca spadlo aj pár milimetrov zrážok a tak som sa vybral na miesto, kde už chodím roky a stále čakám na dokonalé podmienky. Tentokrát sme vyrazili v trojici. Ja, Bajka a kamarát Maťo.
Ráno, hneď ako som sa zobudil, som utekal k oknu skontrolovať, či je po daždi hmla. Našťastie bola. To však ešte nič neznamenalo. U nás v Žiline býva hmla dosť často. Stačí však prejsť o pár kilometrov ďalej a po oparoch ani náznak. Tentokrát boli zrážky výdatné v širšom okolí a hmla pokrývala údolia aj v mieste, kde sme zaparkovali. Ostávalo len jediné. Zistiť, či sa nad hmlu dostaneme.
Na tomto mieste som už bol nespočetnekrát. Nikdy mi ale podmienky nepriali tak, ako si ich nosím v hlave. Krásne zafarbené lístie, nízka hmla, nad ktorou sa týčia vrchy okolitých kopcov a nad nimi krvavo červené oblaky ožiarené vychádzajúcim slnkom. Krásna predstava však? Najhoršie je to ale zrejme s tou hmlou. Zatie roky som tu zažil len 2 extrémy. Buď hmla nebola vôbec, alebo bola tak vysoko, že zalievala aj skalnú vyhliadku. Nebolo tomu inak ani tentokrát. Keď sme boli pár metrov pod skaliskom, vedel som, že sa mi vysnívanú fotku opäť nepodarí urobiť. Bola by však škoda, neskúsiť vybehnúť o pár metrov vyššie. Bajku s Maťom som opustil a doslova som vybehol na ďalšiu vyhliadku.
Po zhruba 15 minútach som stál na okraji skalného útesu a nado mnou sa už črtala modrá obloha. Okolie však bolo stále zahalené do bielej tmy. Vedel som, že postupom času ale hmla bude opadávať. A tak som musel len čakať. Medzičasom prišiel pán, s ktorým sme sa stretli predošlý deň na Súľovských skalách. Tiež neodolal inverzným podmienkam. O pár minút dorazila aj Bajka s Maťom, no hmla nie a nie ustúpiť. Oblačnosť pulzovala hore a dolu. Párkrát na nás zasvietilo slnko z východu, no na opačnej strane sa jeho lúče stále opierali len do bielej opony, ktorá zakrývala jesennú scenériu. O pár minút sa okolo nás prehnala ďalšia vlna oblakov a zatienila aj slnko. A takto sa to striedalo každých pár minút.
Zhruba po pol hodine od východu slnka sa zrazu pred nami začali zjavovať obrysy okolitých kopcov. Slnko bolo v tom čase už príliš ostré a tak som si spravil opäť pár dokumentačných záberov.
| ISO 100 | f 14.0 | 33 expozícií
| ISO 100 | f 14.0 | 40s
Keď sa k tomu pridal aj silný vietor, rozhodli sme sa s ustupujúcou hmlou zostúpiť aj my. A tak toto miesto stále ostáva zakliate a nepokorené. Tak zase o rok.
#divokapriroda #fotografiaprirody #slovenskapriroda #strazovskevrchy #naturephotography #les #hory #jesen #hmla #krajina