S korunou stále na hlave

Po dlhšej dobe som sa konečne dostal do terénu. Nadišiel víkend, a ja som sa tešil, kedy už budem môcť vypadnúť do lesa, až som v noci nevedel ani poriadne oko zažmúriť. Len som sa prehadzoval zo strany na stranu, až napokon zazvonil budík.

Predpoveď hovorila, že má byť zamračené a tak som sa nejako neponáhľal. No keď som vyšiel z domu, čakalo ma nemilé prekvapenie. Na oblohe bolo len zopár mrakov, spoza ktorých sa začínali farbiť zore. Pridal som do kroku, naštartoval, a upaľoval na vopred vytipované miesto.

Keď som kráčal popod les, všade bolo blato. Dlho som sa ale v doline nezdržal a o pár minút som už kráčal do kopca, po okraji lúky. Obloha sa sfarbila do ružova. Vedel som, že o pár minút už bude vidno. No tentokrát som si vybral miesto, kde zver zachádza o čosi neskôr, a tak som sa nemusel až tak ponáhľať. Bol som tu už párkrát minulý rok, no tento rok som mal premiéru. A keďže som trochu chcel zmeniť uhol, vybral som sa na okraj smrekového lesa. No a ako to tak býva, keď nemám pripravené miesto, neviem kam si sadnúť. Chodil som od šípkových kríkov, cez uľahnuté papradie až som napokon skončil za hrubým smrekom. Rýchlo som sa zamaskoval. No stále sa mi niečo nezdalo a tak som sa posunul ešte o kúsok dozadu, nech tam netrčím. Slnko už dávno vyšlo spoza Malej Fatry. Ja som bol však ukrytý v závere menšej doliny. Podľa predošlých skúseností, som vedel, že tu sa slnko objaví až hodinu po jeho oficiálnom východe.

Dlho sa nič nedialo. Iba zopár ďatľov bubnovalo do dutých smrekov a po okolí poletovali rôzne sýkorky. Od belasých až po sýkorku chochlatú, ktorá mi robila spoločnosť v korunách stromov, pod ktorými som sedel. Ticho náhle prerušilo prasknutie konára v lese oproti. Za ním nasledovalo ďalšie puknutie sprevádzané dupotom. Pritiahol som sa k fotoaparátu a pevne ho chytil. Pomedzi stromy sa mihali tiene. Stádo vysokej schádzalo rezkým krokom dole lesom. Preskočili jarok a už boli na spodku lúky. Srdce sa mi rozbúchalo. Spoza kríkov vychádzali ďalšie a ďalšie kusy. Predovšetkým jelenice s odrastenými jelienčatami. Vždy keď sa predo mnou objaví viac kusov zvery, snažím sa vybrať jeden objekt, a sústrediť sa naň. Je to lepšie ako chaoticky švihať objektívom sem a tam. V spleti tiel ma ihneď zaujala jedna jelenička s bielym pásikom na lopatke. To bol môj objekt. Zaostril som a hľadal kompozíciu. Zrazu sa v pozadí mihli parohy. Ako teplom navádzaná raketa som okamžite presunul záujem na ich majiteľa. Čakal som až sa odpojí od zvyšku stáda. A nachytal som ho flémujúc, ako cez ruju.

Celá črieda sa presúvala popred mňa. Niektoré kusy sa pásli, iné kráčali ďalej. Ľavým okom sa periférne kontroloval scénu. Tu sa osamostatnila šedivá jelenička s mladým jeleňom a tak som pomaličky presunul objektív, aby som si ju zvečnil.

Postupne sa na vrch kopčeka presúvali aj zvyšné kusy. Medzi nimi bol aj raritný jelienok so zahnutým očníkom, z nedávneho fotenia (Nezvyčajné ráno).

Na vrchu lúčky sa skupina zastavila a pokojne sa pásla. Postupne sa k nej približoval aj nepravidelný 14-torák, ktorý sa doteraz držal v úzadí. Po chvíľke sa ukázal v plnej kráse.

Mocným parožím vzbudzoval rešpekt v čriede a niekoľkokrát to dal ostatným jeleňom aj jeleniciam najavo. Pri poslednom sklonení hlavy sa zvyšok skupiny pobral priamo mojím smerom. 

Ani som sa nepohol, nechcel som ich vyrušiť. Pokojne prešli až do lesa za mnou, kde sa stratili v hustom poraste. 

Keď už boli v dostatočnej vzdialenosti, pomaličky som sa narovnal a prezeral fotky. Pekne som si vtedy zafotil a veru som sa z obrázkov veľmi tešil. No to som ešte nevedel, čo ma čaká. Ale o tom, až v ďalšom príbehu.