Okt 06, 2026
Po skončení jelenej ruje si každý rok musím zvykať na ticho, ktoré v októbri nastane. Úplne ticho však nie je. Mocné ručanie jeleňov striedajú tajomné zvukové prejavy našich sov. Od húkania až po pískanie a rôzne podivné škreky, ktoré sa nesú lesmi práve na jeseň. Tentokrát som sa vybral na miesta, kde sa dajú zazrieť dva druhy, sova lesná a kuvičok vrabčí.
Bolo príjemné teplé popoludnie. Na toto obdobie až nezvyčajné teploty nad 20°C. V krátkom tričku som stúpal po lesnej cestičke. Každých pár metrov sa mi na nose zachytila neviditeľná pavučina natiahnutá medzi konármi stromov, skláňajúcich sa nad chodníkom. Na jednej strane ihličnany, na druhej pomaly sa sfarbujúce buky. Postupne sa predo mnou otvárala čistina, staré rúbanisko, dávno zarastené smlzom a malinčím. Pokračoval som ďalej. Môj cieľ bol bočný hrebeň.
Cesta sa začala dvíhať strmšie a tak bol postup pomalší. Človek má vtedy čas vnímať svoje okolie. V korunách stromov štebotali sýkorky. V diaľke sa na moje prekvapenie ešte ozval jeleň. "Však počkaj o rok", hovoril som si v duchu. Na tento rok som ručiacim jeleňom už dal pokoj. Mieril som do starého lesa na úpätí hrebienka smerujúcemu k malofatranským vrcholom. Pod poslednou zákrutou som zbadal v jarku srnca. Usilovne hľadal niečo pod zub. Chvíľu som ho pomedzi stromy pozoroval a pokračoval som ďalej. Z času na čas som natrafil na medvedí trus. Ktovie, čí bol. Či tadeto prechádzal "šprintér", ako som jedného nazval, alebo niektorá z medvedíc, ktoré som tu na jar stretával. Jedno však bolo jasné. Bol si pochutnať na jablkách a slivkách, ktorých bolo tento rok hojne.
Ako som sa blížil k hrebeňu, cesta bola čím ďalej viac zničená. Hlboké ryhy a zmes konárov a kôry nasvedčovala len jednému. Ťažbe. No v duchu som si stále nahováral: "Kto by sa sem trepal s ťažkými strojmi po tie staré stromy." Keď som však prešiel poslednú zákrutu a uvidel holinu, zosmutnel som. "Už aj tu?!", prešlo mi mysľou. Bolo mi jasné, že na pňoch asi sovy neuvidím a tak som prešiel až na hrebeň, kde som si na chvíľu sadol a rozmýšľal čo ďalej. Po takýchto nálezoch mám pocit frustrácie a bezmocnosti a často ani nemám náladu na nič. Tak tomu bolo aj teraz. Sedel som tam na skale, díval som sa do dolín podo mnou. Hlavou mi lietali všemožné myšlienky. O ťažbe, o tom kde všetko to drevo končí a či je potrebné toľko rúbať v národnom parku, ....
Slnko sa začalo skláňať nad horizont a ja som sa rozhodol ísť domov. Zahodiť za hlavu všetku tú skazu. Fotoaparát som si nechal vybratý len zo zvyku a kráčal som po tej istej ceste ako som sem prišiel. Opustil som hrebeň, obišiel rúbanisko a dostal som sa do bukového lesa. Pomaličky som kráčal po cestičke až som prišiel na "jeleniu zákrutu". Nazval som ju po tom, ako som tu zatiaľ asi vždy stretol mladého jeleňa či jelenicu s malým. Tentokrát prechádzali dve jelenice z doliny do doliny cez posledné zvyšky lesa. Keď som ich zbadal, zastal som a nechal som ich v kľude prejsť. Pomedzi husté konáre by som aj tak nič poriadne neodfotil. Až keď sa stratili medzi stromami, pokračoval som ďalej. Pravú stranu zahaľoval tieň, no vľavo sa pomedzi stromy predieralo posledné svetlo zapadajúceho slnka. V tom som začul slabé pískanie. Niekde v diaľke sa ozýval kuvičok vrabčí. Bol ďaleko, no zo srandy som mu odpovedal. Vedel som, že ma nemôže počuť. Tak hlasno pískať neviem. No akoby zázrakom sa za 5 minút ozval priamo pri mne. Nevidel som ho, len počul. Bol vysoko v korunách stromov. Hneď ho obkľúčili sýkorky a brhlíky. Pískol som ešte raz. Zniesol sa o "poschodie" nižšie a vtedy som ho zbadal. Stále bol však vysoko. A tak som musel vyjsť o kúsok vyššie. Vtedy sa pomedzi stromy predierali tie úplne posledné lúče slnka. Také svetlo je priam čarovné. A predstavte si, dopadalo presne na miesta, kde sedel kuvičok.
| ISO 6400 | f 4.0 | 1/320s
Bolo to ako balzam na dušu. Úplne som na zabudol na rúbanisko a doslova som čumel na to svetlo. Také som na fotke hádam nikdy nemal.
| ISO 4000 | f 5.0 | 1/200s
| ISO 4000 | f 5.0 | 1/160s
| ISO 4000 | f 5.0 | 1/100s
Trvalo to sotva 5 minút a slnko zašlo za horizont. A ja som tam len stál, opretý o smrek a pozeral do žltých očí tej malej sovičky. Zbalil som techniku a len tak som si tam sadol. A pozeral. Na ten okamih a to svetlo budem ozaj ešte dlho spomínať.
#divokapriroda #fotografiaprirody #slovenskapriroda #malafatra #sovy #kuvicok #wildlifephotography #naturephotography #ochranaprirody #les #hory