Pre túto jeleniu ruju som sa rozhodol trošku zmeniť štýl písania príbehov o vzniku fotografií. Vymyslel som si takzvaný "Denník jelenej ruje" kde budú zhrnuté všetky príbehy z tohto krásneho jesenného divadla, deň po dni, keď sa niečo podarí zdokumentovať.

Bol pondelok, posledný deň ruje. Ráno sme s Palim zvolili klasickú lokalitu. No už po príchode bolo jasné, že ruja utícha. Ozývalo sa už len zopár jeleňov, a to tiež už iba z úkrytov. Na lúkach bolo viacmenej ticho. Prišla nás pozrieť iba jedna líška keď sme sa akurát maskovali a skupina vysokej prechádzala popod nás, no ani sme ju nevideli, len počuli. 

Poobedie sme sa rozhodli stráviť v tom najkrajšom prostredí, nad pásmom lesa. Aj napriek všetkým útrapám sa nám podarilo dostať sa hore, a už pred 16:00 sme slávnostne otvárali pivo. Všetky problémy sme nechali tam dole, a plnými dúškami sme si užívali pobyt v horách. Bola poriadna zima. Obliekol som si všetko čo som so sebou mal, dokonca aj zimnú bundu, veď predpoveď hlásila 4°C na obed. 

Dobrým znamením bol ručiaci jeleň, niekde nižšie pod nami, ktorého sme začuli, už keď sme prichádzali. Ďalekohľadom sme prečesávali všetky kúty hôľ, kam sme dovideli. Okolo 17:15 sa objavil aj prvý "paroháč". Vzdušnou čiarou to bolo ale poriadne ďaleko. Možno nejakých 400m. Pokojne vyšiel z lesa a popásal sa na lúke. Mal však dobrý smer a kopec času sa k nám viac priblížiť. My sme ostali statický a nehýbali sme sa z nášho stanovišťa. Pohyb v čučoriedisku by bol náročný, a mohli sme si zradiť zver. Jeleň sa nám však po pár minútach stratil v skupinke stromov. O niekoľko minút neskôr sa ale ukázal druhý. Tiež nebol najbližšie, no bolo tak o 100m menej. A tak som si spravil zopár fotiek. Takzvané "blšky" s prostredím.

Žiadne kalendárovky, s kapitálnymi jeleňmi na celý snímač, ručiacimi na plné hrdlo. To prostredie tomu (aspoň pre mňa) dodávalo nezameniteľný šmrnc. 

Slnko sa pomaličky skláňalo nad horizont, a začala zlatá hodinka. To najkrajšie svetlo, aké si fotograf môže priať. Dokonca aj vzduch sa prestal tak strašne vlniť. No ani posledné chvíle strávene s jeleňmi neostali nepoznačené smolou, ktorá ma sprevádza už od leta, ale najmä celú jeleniu ruju. Hneď ako sme si s Palim našli pekné miesto na pozorovanie, som sa ho pýtal, kde si myslí, že vyjde zver. Pali mi celý čas básnil o vlkovi, ktorý príde po západe slnka z lesa po vrstevnici. Ja som mu zase prstom ukázal zo 3 verzie, ako to vidím ja. O vlkovi som ale nemal prehnané nádeje. Jedna z verzií bola tá, že sa cez horizont pred nami prehupne jeleň z kosodreviny. No na nešťastie to nebol jeleň, čo sa zjavil na horizonte, ale poľovník so psom. Najhoršie na tom bolo to, že sa blížil presne do miest, kde sa nám stratil z dohľadu prvý jeleň. Poľovník prechádzal krížom cez hoľu a tak si ho onedlho všimol aj ten druhý jeleň po našej ľavici a pobral sa späť do lesa. Razom nám nálada klesla. Mysleli sme si, že tu konečne budeme sami. Slnko pomaly zapadlo a poľovník aj jelene sa akoby vyparili. Dali sme si posledný pohár teplého čaju a pozerali, ako sa zore na západe farbia do ružova. Vtedy sa druhý jeleň ukázal a krásne nám zaručal na rozlúčku. 

O pár minút sa stratil za horizontom a hory sa ponorili do tmy. Zbalili sme si techniku a vyrazili na cestu domov. Ešte pár krát sme sa zastavili a pri pohľade na svietiace mesto pod nami sme rozjímali nad svetom tu hore, a civilizáciou, plnou starostí a problémov tam dole. Ani jednému sa nám nechcelo odísť. Všetko raz musí skončiť a toto bola pre nás labutia pieseň tejto ruje.

Ak by som to mal zhodnotiť celkovo, vôbec to nevyšlo podľa predstáv. Očakávania boli väčšie, ako som dokázal uniesť na svojich pleciach. 15 dní, viac ako 200km v nohách, 4kg schudnuté, hory, lúky, močiare aj lesy a výsledok ani nestojí za komentár. Latka je však zakopaná poriadne hlboko, tak to na budúce nebude ťažké prekonať. Snáď...

Pred nami bola nedeľa a výber padol na vyššie položené lúky. Tam kam Pali nerád chodí. A aj napriek tomu šiel. A to sa cení.

Tma sa dala krájať keď sme si sadali na miesto. Jelene ručali už o poznanie slabšie. Aspoň na našej strane. O dolinku ďalej to bolo ešte celkom dobré. No tam sa trepať po daždi je o život. Je tam strmý výstup po blatistej zvážnici, na ktorej sa parádne šmýka. 

U nás sem tam zaručal jeleň, ako inak ako klasicky za kopčekom. V chladnom vzduchu doliny sa začala tvoriť hmla a nádherne ju vyfúkavalo ponad hrebienok. Do toho sa začalo brieždiť. Krásna jesenná idylka bola zrazu prerušená výstrelom pomedzi ručiace jelene vo vedľajšej doline. "Ešte že sme nešli tam", pošepkal som Palimu. Aj napriek streľbe to "u susedov" neprestávalo ručať. Náš jeleň ale pomaly zašiel do lesa a vybral sa do rúbaní. Počkali sme, kým sa rozvidnie a vybrali sme sa na potulky. Hmla sa rozliala po všetkých dolinách. Vtedy som si uvedomil, že to bolo vôbec prvýkrát za celú ruju. Zvláštny rok. Pali sa nevedel vynadívať na scenérie, kde sme sa ocitli nad hmlou. Prehupli sme sa na druhú stranu lesa, kde sa nám naskytol pohľad akoby z inej planéty.

Jelenice si pochutnávali ja popadaných jablkách neďaleko vysokého posedu. Nerušene, bez otravných nápadníkov. Prešli sme ešte rúbane, ale jelene sa ozývali už len vysoko v kopcoch, a zrejme zalezené v mladinách. 

Večer sme sa vybrali do Strážovských vrchov na "šúlačku". Povedali sme si, že tam kde sa ozve jeleň, pôjdeme aj my. Keď sme vystúpali pár desiatok výškových metrov, na rázcestie blízko kaliska, aj sa jeden ozval. Skúsil som mu kontrovať. Vtedy sa ozval ešte jeden. Bol možno ešte bližšie, no kvôli nepriaznivému vetru by sme sa k nemu nedostali. Išli sme teda za prvým. Studený severný vietor sčasti kryl náš pohyb. Prechádzali sme po novej zvážnici pomedzi jelenice. Sem tam bolo cítiť aj jeleňa, ale žiadneho sme nevideli. V maskovacích oblekoch sme sa miestami cítili ako neviditeľní, keď zver spokojne oddychovala len "pár" metrov od nás. Jednu skupinku sme si ale zrejme zradili, a tá si to namierila presne na miesta, odkiaľ sa ozýval jeleň. Súčasne vtedy ale dolinou prechádzali ľudia, a tak ktovie kde je pravda. Prešli sme na rúbanisko a opreli sme sa o buky. Pozorovali sme dolinu pod nami. Svetla ubúdalo a tak sme sa vybrali. Vtedy sa ozval spoza kopčeka jeleň. Akoby ho naše kroky vyprovokovali a bežal priamo k nám. V bukovom lese boli ešte takmer všetky listy na stromoch a na východnej strane, je podvečer ozaj veľká tma. Krásny jeleň so silným parožím sa zastavil až pár metrov pred nami a ručiac nasledoval jeleničku. Napokon sa zvrtli smerom do doliny a prešli popod nás. Bol to ale pekný zážitok, aj napriek tomu, že opäť bez fotky.

V sobotu si dal Pali prestávku, no ja som si povedal, že pôjdem každý deň, za každého počasia. A sobotné ráno bolo ozaj otrasné. Bolo chladno, zamračené, sem tam prehánka a hlavne fúkal silný vietor. 

Keď som prišiel do doliny, bola poriadna tma, kvôli oblačnosti. Sedel som v aute ešte hodnú chvíľu, kým som sa vybral na potulky za jeleňmi. Tentokrát som zmenil taktiku a išiel som sa len prejsť. Skúsil som novú lokalitu, kde som bol ozaj len párkrát, no tento rok ani raz. A dúfal som, že aspoň niečo uvidím. Netrvalo dlho a na okraji lesa som natrafil na prvého jeleňa. Ležal v závetrí a len sem tam zaručal. Stále sa ale nedalo fotiť a tak som ustúpil pár krokov a čakal, kým bude viac svetla. Bohužiaľ na mňa tak dlho nečakal a keď spodkom lúk prešlo auto, zdvihol sa a odkráčal do tmavého lesa. Bolo vidno, že ruja už končí. Ručanie sa ozvalo už len sem tam a jelenice ostávali často samé. Tak tomu bolo aj teraz. Zatiaľ čo to jeleň zabalil, jelenice sa ešte hodnú chvíľu popásali a blížili sa ku mne. Znova som ustúpil a pokúsil som sa im trošku nadbehnúť na vyššie položenú lúku, cez ktorú som predpokladal, že budú prechádzať. Nakoniec sa k nim pripojil aj jeleň a spolu práve cez spomínanú lúčku zašli do lesa.

A to bolo v ten deň posledné čo som videl. 

Bol piatok a ja som rozmýšľal, kam budú viesť naše kroky. Hlásili prehánky a tak som hľadal kde sa dá ukryť pod stromy. Zvolili sme teda menšiu lúku, kde sa nám minulý rok celkom darilo. 

Zamaskovali sme sa pod skupinkou borovíc. Zopár jeleňov aj išlo popred nás, no bola ešte obrovská tma a z fotiek boli len mazanice, za ktoré by sa nehanbil nejeden surrealistický maliar. Keď sa rozvidnelo, prešli popred nás poľovníci na aute a zamierili na druhú lúku po našej ľavej strane. Iba sa otočili na jej okraji a tou istou cestou sa vracali naspäť. S Palim sme na seba nechápavo pozerali a dumali, aký mal tento počin význam. Neprišli sme na nič. Následne sa už nič okrem mladého jelienka s jelenicou neukázalo.

Pali sa vo štvrtok vrátil z dovolenky pri mori a plánoval sa ku mne pridať. Z cesty bol unavený a tak som ráno vyrazil sám. Bolo škaredo, fúkal silný vietor a ponad mňa sa preháňali dažďové prehánky. No aj napriek nepriaznivej predpovedi som sa vybral na návštevu k jeleňom. 

Išiel som len na skok od auta, nech nezmoknem, keby sa rozpršalo. V tých dňoch ruja vrcholila a jelene boli doslova všade. Ukryl som sa pod stromy a pozoroval som krásne divadlo. Na fotenie to úplne nebolo. Zver sa pohybovala relatívne ďaleko a tak som sa len kochal. Na javisku boli v hlavnej úlohe 2 jelene a niekoľko jeleníc. Raz mal väčší hárem jeden, raz druhý jeleň. Okolo sa motali aj mladšie, slabšie bočné jelene, ktoré si 2 dominantné samce nepustili ani len na dohľad. Akonáhle sa niekde ukázal ich sok, okamžite ho s revom vyhnali. Čakal som, že sa aj ostatné jelene budú vracať z lúk a bude sa na čo pozerať. No kvôli silnému vetru zašli do lesa vyššie. Keď na scéne ostal už len posledný jeleň s 5 jelenicami, mladé bočné jelene si začali akoby viac dovoľovať. Pre vládcu háremu to však nebol problém ani keď bol sám. Jedného takého bočného jeleňa vyhnal smerom ku mne. A tak sa podarila aspoň jedna dokumentačná fotka pomedzi porast.

Poobede sme už vyrazili obaja aj s Palim. Počasie sa od rána moc nezmenilo. Akurát prestalo pršať no vietor o to zosilnel. Pali chcel vidieť jelene a tak sme si vybrali najľahšie miesto v okolí. Ja som to bral skôr ako stretnutie po dlhej dobe. 

Chvíľu pred odchodom z domu som si vyberal nacucnutého kliešťa z ramena a v duchu som si hovoril: "Dúfam, že sa poriadne nacical krvi a vytiahol zo mňa všetku smolu". 

Sadli sme si na okraj hory a pred nami sa rozprestierala lúka. Už keď sme prichádzali, ležali v rohu 3 mladé jelene. Jeden z nich bol ozaj nádejný korunový 10-torák. Po chvíľke akoby sa pred nami zver splašila a z kríkov vybehol ďalší mladý jeleň a jedna jelenička. Keď to zbadali oddychujúci mladíci, ihneď spozorneli, vstali a dali sa do behu za jelenicou až zmizli za horizontom. Vietor neutíchal  ohýbal stromy miestami až k zemi. Nepredpokladal som, že sa ešte niečo v takom nečase ukáže. Bola poriadna tma aj takto skoro poobede. A tak sme s Palim len sedeli a kecali, čo má nové a ako bolo na dovolenke. Bolo niečo po 18:00 keď sa objavil v rohu jeleň. Potichu stál a načúval. Zrazu zaručal. Niekde pod nami sa z lesa ozval druhý. Prvému veru nebolo viac treba a ihneď sa rozbehol za hlasom "lesného" jeleňa. Ani sme sa nenazdali a agresor z lúky pribehol až k nám. Pomedzi stromy sme videli ako sa popri lese blíži. "Lesný" jeleň sa znova ozval, už len kúsok pod nami. Oba jelene postupovali smerom k nám. V napätí sme čakali čo sa bude diať. V tom sa v šere lesa zjavila jelenica a za ňou nasledoval "lesný" jeleň. Agresor z lúky to zbadal a priam sa rozbehol po okraji lesa. "Lesný" jeleň išiel stále vyššie a vyššie až sa ocitol 10m za Palim, ktorý sedel len kúsok podo mnou. Pali na mňa iba vytreštil oči, keď agresor z lúky skočil do lesa za svojim sokom. Vtedy začal tanec. Oba jelene okolo seba krúžili a premeriavali si jeden druhého. A to všetko len pár metrov od seba. Trošku som sa ale čudoval, že ručia len ozaj slabunko. Vždy som si myslel, že ak sa dostanú dva dominantné samce takto blízko k sebe, tak ručia na plné hrdlá. No akoby ani jeden z nich nechcel míňať energiu na zastrašenie toho druhého. Vedel som, že sa schyľuje k súboju. V tom agresor z lúky vybehol späť na lúku a "lesný" jeleň aj s jelenicou chceli využiť túto šancu a dostať sa z lesa von. V tom sa agresor z lúky otočil a zareval. Z rohu lesa sa ozval mohutný náraz parohov. Začala sa bitka. Agresor z lúky, aj napriek tomu, že vyzeral byť menší, akoby nechcel pustiť "lesného" jeleňa, na otvorené priestranstvo. "Lesný" jeleň so širokým mohutným parožím sa ale nedal a prebil sa až na lúku, kde spolu zviedli ďalší súboj. 

Agresor z lúky vyšiel po chvíli ako porazený a utiekol do kríkov pred nami. S Palim sme neverili vlastným očiam, čo sa to práve pred našimi očami odohralo. No to sme nevedeli, čo bude nasledovať.

Po pár minútach sa agresor vrátil z kríkov von. "Lesný" mu ihneď kontroval. A už aj oba jelene k sebe blížili znova. Na fotenie už bola ozaj tma a tak som sa trošku pohral s časom.

Fotky by boli už veľmi zašumené a rozmazané, zvoli som teda radšej video, aspoň dokumentačné. Bitkári opäť krúžili po celej lúke bok po boku. "Lesný" jeleň si bol asi bol prvej vyhratej bitke istý víťazstvom aj v druhej a v jednej chvíli sa otočil sokovi chrbtom aby zaručal. Ten to využil z výhodnej pozície nad ním a svojou šabľou na ľavom parohu nečakane zaútočil. Prebodol "lesného" jeleňa v zadnej časti tela. Tomu okamžite zmeravela ľavá zadná noha a ihneď prestal bojovať. Agresor z lúky akoby nechápal čo sa stalo a ostal len stáť, zatiaľ čo porazený "lesný" jeleň kríval o 3 nohách preč z bojiska. V tom mi Pali hovorí: "Ešte včera som bol na pláži a dnes toto!" Iba som mu odvetil: "To si nemohol prísť skôr? Ja sa tu trápim 2 týždne." Obaja sme sa schuti zasmiali. Radím túto bitku medzi top zážitok tejto ruje, a určite mi zostane v pamäti na dlhú dobu.

Až doma, keď som Bajke ukazoval videá som zistil, že agresor z lúky musel lesného jeleňa trafiť niekam do tepny, keďže mu ihneď zo zadnej časti tela začala striekať prúdom krv. Našťastie sme "lesného" jeleňa videli aj ďalší večer. No až na ceste domov v úplnej tme. Prezradilo ho len jeho charakteristické tlmené ručanie. Nekríval a užíval si spoločnosť dvoch jeleničiek.

Desiaty deň opäť nezačal slávne. Tesne po rozvidnení predo mnou v strede lúky zastalo terénne auto a tak bolo po fotení. Revačka to bola ale krásna, no opäť premárnené ráno. 

Poobede hlásili pekné počasie a tak som si povedal, že sa vyberiem niekam vyššie. No obavy zo stále pretrvávajúcej smoly ma sprevádzali celé doobedie. Aj Bajke som písal, že sa bojím už čo i len z domu vyjsť, že ma postihne nejaká šialenosť ako doteraz takmer každý výjazd. No aj napriek tomu som šiel. Vždy bojujem až do poslednej chvíle. 

Naobedoval som a už aj som vyrazil. Po hodinke cesty autom ma čakal dlhý výstup. Akonáhle som vystúpil z auta, príjemne ma potešilo jelenie ručanie všade naokolo. Na to že bolo tak skoro po obede to bola sľubná predzvesť. Hodil som batoh na chrbát a už som stúpal do strmého kopca. Bolo poriadne teplo na šľapanie. Lialo zo mňa, až mi pot stekal na foťák, ktorý som držal v ruke. Počas výstupu sa v diaľke ozval aj kuvičok jeho charakteristickým jesenným trilkom. "Nie zlý začiatok", hovoril som si a pokračoval som. Keď som sa dostal na vrch kopca, prišlo prvé sklamanie. Lúka na ktorej som chcel čakať bola totálne skosená. No keď som si už dal námahu, že som sa sem trepal, povedal som si, že vydržím. Zle sa mi sedelo. Nohy som mal vyššie ako zadok, vietor sa točil ale nevzdával som to. Až do momentu, keď po pol hodine ako som sa zamaskoval, sa priamo nado mnou rozozvučali motorové píly. "To snáď už ani nie je možné", nadával som v duchu. A tak ako som prišiel, tak som aj odišiel. Cestou som našiel malý srnčí parôžtek ako malé bolestné. Už tam musel nejakú dobu ležať, keďže bol už riadne vyblednutý. Rozhodoval som sa čo ďalej. Cestou som míňal bedle, po ktorých Majo tak bažil a tak som mu písal, či mu ich mám zopár zobrať. Podo mnou sa ozýval jeleň a tak som si povedal, že tak či tak budem musieť ísť touto cestou späť a jesennú pochúťku kamarátovi zoberiem na spiatočnej ceste. Klesal som postupne cez les, kde som míňal hlboké kalisko. Jeleň ale klesal postupne so mnou o niekoľko desiatok metrov po mojej ľavici. Zastal som až na rozhraní lesa a lúk, v peknom malom kúte lemovanom borievkami. Opäť sa ozval kuvičok. Jeleň podľa hlasu už zostúpil niekam nižšie do doliny a tak som ho už nenasledoval. Skúsil som pískuť kuvičkovi, no ani tomu sa nechcelo. Posedel som ešte nejakú chvíľu a keď pomaly dolinu zahalil tieň, vybral som sa naspäť po bedle a domov. Ako som tak kráčal smerom nahor, na ľavej starne medzi smrekmi som zbadal pohyb. Tri mladé špicere sa pásli na lúčke a zatiaľ o mne nevedeli. Kľakol som si na zem a čakal, kým sa otočia.

Počkal som až zájdu do lesa. Odtrhol som Majovi 3 bedle a s foťákom v jednej a hubami v druhej ruke som pomaly klesal do doliny. V tom sa podo mnou ozval jeleň a zúrivo búchal parohami o konáre smreku. Okamžite som sa prikrčil.

Keď na moment zašiel do kríkov, začal som sa k nemu prikrádať. Netrvalo dlho a bol som o niekoľko metrov bližšie.

Posledné lúče slnka dopadali na vrcholce stromov a ja som sa už tešil, že som sa dostal k jeleňovi. Stále postupoval bližšie. Po pravej strane som nepozorovane míňal zapasenú jelenicu a usalašil som sa pod borovicou. Všetko bolo pripravené na úspech. Jelenica vyšla na lúčku. Jeleň sa blížil. Srdce sa mi rozbúchalo. V tom sa mi za chrbtom ozval zvonček. Nechápal som. Čo by tu robili ovce. No ak by to boli ony, bol by to asi ten lepší prípad. Obzrel som sa pomaly cez rameno a zbadal som cyklistu s rolničkou na riadidlách ako sa rúti dole kopcem, rovno ku mne. Ani si neviete predstaviť, aké nadávky mi behali mysľou. Zastavil až zhruba 3m za mojím chrbtom. Začal sa mi ospravedlňovať a zbesilo strhával rolničku z riadidiel, čím ešte viac cinkal. O tom, že zver v sekunde zmizla do lesa hádam ani netreba hovoriť. Mne už to bolo ozaj smiešne a nezmohol som sa už ani na pol slova. Len som si tam tak sadol na zadok a mal som tisíc chutí všetko hodiť dole kopcom, rozkopať to ma márne kúsky a kričať. Potichu som tam bol opretý o kmeň borovice ešte chvíľu, že čo ak by sa vrátili. Keď už bola tma, smutne som zostupoval dole kopcom až k autu. Mentálny tréning pokračuje a ja sa "teším" čo za šialenosť sa stane na ďalší deň.

Bol som presvedčený, že už len štatisticky to musí vyjsť a tak som znova zvolil rovnaké miesto ako predošlé ráno. Opäť som vyšľapal strmák, po kraji lesa som sa prikradol ku kríkom a zamaskoval som sa. Jelene ručali parádne. Bolo jasno a poriadne chladno. Všetko bolo pripravené na úspech. Scenár z predošlého dňa sa opakoval a jelene sa presúvali poza malý hrebienok predo mnou. Jediný rozdiel bol, že jeden ostal ručať pod kríkmi na mojej strane kopca. Nevedel som si predstaviť, aké okolnosti môžu toto ráno pokaziť. To sa ale onedlho zmenilo.

Pomaly sa rozvidnievalo a zvony v dedine dole ohlasovali 6:00. V tom zrazu všetko v okolí stíchlo a na mňa sa rútil bočný jeleň s jelenicou. Na fotenie ešte bola ale tma a tak som ich len sledoval ako okolo mňa preleteli ako stíhačky. V momente keď zašli do lesa, podo mnou bežala zver. Nevedel som, čo to bolo. Prišlo mi to ako medveď, keď s fučaním to zabehlo do kríkov. V duchu si hovorím: "Tu medveď? Toho som tu v živote nevidel." Bol som ale presvedčený, že to práve on zmaril moje plány. Myslel som si, že ho vyplašilo z lesa auto, ktoré som počul ešte skoro ráno v doline prechádzať. Počkal som ešte do rozvidnenia a keď sa nikde nič neozývalo, pobral som sa pozrieť za kopček. Tam ma ale čakalo nemilé prekvapenie. Už z diaľky na mňa svietila ľudská tvár. Starší pán v maskovacom ponči sedel pod borovicou a robil si "selfíčka" a východ slnka. Myslel som si najprv, že je to poľovník a tak som ho obišiel. No nedalo mi to a išiel som sa ho aspoň pozdraviť, a opýtať sa, či to čo prekazilo ruju bol ozaj medveď. Poľovník nebol. Bol to obyčajný pán, ktorý si ráno o 6 zmyslel, že chce vidieť ruju a nenapadlo ho nič lepšie ako ísť stredom rujoviska pomedzi jelene. Vtedy mi došlo, že to nebol medveď, čo mi pokazil ďalšie, už ani neviem v poradí ktoré ráno. Bol to práve tento pán. Víťazoslávne mi ukazoval: "Tu, tuna bol jeleň. Pekný, aj s jelenicami." Na to som mu povedal, že viem, a už tretie ráno na neho čakám. Akoby ho to vôbec netrápilo, že existujú aj iní ľudia na svete, ktorí sa okolo nachádzajú a nedajbože by chceli niečo odfotiť. Znechutený som sa s ním rozlúčil po krátkej debate o tom, ako podľa jeho slov je zver premnožená, čo mu vlastne ani nevadí, ale vadí mu že tie medvede sú premnožené. Moja posledná otázka bola, že keď teda sú tie medvede taký problém, koľko ich v živote stretol. Odvetil mi len, že nikdy žiadneho nevidel, ale chlapi hovoria, že v jeho rodnej dedine 15km odtiaľ pod Martinskými hoľami chodia okolo starobinca. Ja som viac nepotreboval a odišiel som po svojom. V duchu som strašne nadával, toľké zmarené rána, toľké úsilie a zakaždým sa niečo pokašlalo. O tých poobedných príhodách som tu ani nepísal, lebo by mi nikto neveril, čo sa mi diali za šialenstvá. Deň ale šte len začínal a tak som si povedal, že prejdem okolo rúbanísk, či nebude zver stlačená práve v okolí mladín. 

Kráčal som tak lesom a diaľke sa ozýval jeleň. Vybral som sa teda za ním. Potichučky, z nohy na nohu som našľapoval po zvieracom chodníčku a pomaly som sa blížil k jeleňovi. Zatiaľ som ho nevidel, no jeho hlas znel mohutne celou dolinou. Keď som prišiel na okraj lesa, zastal som a načúval. Vedel som, že musí byť na rúbanisku, no vo výhľade mi zavadzali stromy. Zhodil som ruksak a len tak naľahko som vystúpal kúsok vyššie. Tam sa mi pomedzi stromy podarilo zbadať majiteľa hromového hlasu.

Bol už však na odchode a len oznámil svojim súperom, aby ho neprenasledovali a odkráčal za jelenicami do bukovej mladiny. Nakoniec som teda neodišiel úplne naprázdno, no ďalšie zmarené ráno mi to nevynahradilo.

Pondelkom začali najchladnejšie dni a ja som sa rozhodol navštíviť opäť jedno podhorie. Po úplnej tme som sa štveral do strmého kopca hneď od auta. Pali toto miesto, práve kvôli tomuto zdĺhavému prístupu, nemá rád. Túto ruju ale trávim väčšinu času sám a tak mi to nerobí väčšie problémy, aj napriek 10km túre z predošlého večera. Povedal som si, že ale zmením trošku taktiku. Počkám čo sa bude diať a ak budú opäť jelene ručať len za kopčekom, hneď ako sa rozvidní pokúsim sa k ním prikradnúť.

Keď som si sadal, v mojej blízkosti ručali 3 jelene. Vyzeralo to veľmi nádejne. Zamaskoval som sa a už ostávalo len dúfať, že si to aspoň jeden z nich namieri mojím smerom. Bola riadna zima. V doline boli 3°C a fúkal slabý vietor, ktorý znásoboval pocit chladu. Vytiahol som dokonca aj zimnú čiapku. Načúval som zvukom jesennej krajiny. Ručanie jeleňov dopĺňalo húkanie sovy lesnej. Vo svite mesiaca ju bolo dokonca vidno ako prelietava ponad lúky. Niekde podo mnou zabrechalo srnčie. To je pre túto lokalitu výnimočné. je to prevažne jeleniarska oblasť. Svetla postupne pribúdalo a niektoré z jeleňov podľa hlasu pomaly zachádzali ho do lesa. Aj ten čo bol pri mne najbližšie sa pobral práve za kopček, kde ale neúnavne spieval svoju pieseň lásky. Na východe sa zore pomaly menilo z fialovej na žltú. To bol ten čas, kedy som sa začal chystať na približovanie. Na vrcholce borovíc dopadli prvé lúče slnka, keď som sa pohol smerom k jeleňovi. Pravidelne dával o sebe vedieť, tak som vedel kam ísť. Popri kríkoch som sa prikrčení zakrádal za mohutným ručaním. Srdce sa mi roztĺklo, keď som zbadal parohy jeleňa. "Teraz to už musí vyjsť", hovoril som si v duchu a ticho našľapoval z nohy na nohu. Jeleň krásne ručal a ja už som sa pripravoval do pozície na fotenie. Jelenice si ma nevšímali. No stalo sa to najhoršie, čo sa mohlo stať. Z druhej lúky oproti sa ozval iný jeleň a ten "môj" sa rýchlym krokom vybral za ním aby ho odrazil. Stihol som mu odfotiť len parohy.

Konečne súci jeleň, najkrajšie prostredie široko ďaleko, krásne svetlo a od mi zdrhol zo záberu. Jelenice sa ale ďalej pásli tak som pevne veril, že sa vráti. No pomedzi jelenice sa vymotal srnec. "Kde sa tu ten nabral", hovoril som si. No súčasne som ho už držal v hľadáčiku. Išiel krásne, priamo na mňa.

Neklamným znakom, že sa blíži zima bolo jeho presrsťovanie. Vďaka maskovaciemu obleku o mne vôbec nevedel. V duchu som si len hovoril: "Čo okrem jeleňa túto ruju odfotím." Urobil som zopár záberov, no nechcel som sa moc hýbať. Jelenice boli stále predo mnou a nechcel som ich zradiť, a tak som srnca nechal prejsť až za mňa do kríkov. Jeleň sa stále ozýval, no už ostal akoby zaseknutý v kríkoch. Soka odohnal a po rušnej noci si išiel zrejme oddýchnuť. Jelenice mu medzitým odkráčali do lesa.

Čakal som tu ešte hodnú chvíľu, no jeleň nie a nie vyjsť von z kríkov. A tak som sa to rozhodol zabaliť. Túto ruju by som zhodnotil slovným spojením: "za kopčekom". Možno je to ale len tým, že zver nechcem vyplašiť a ostávam radšej v defenzívnej pozícii. Fotky, pri ktorých by som úmyselne zradil zver, by ma vôbec netešili. A tak som stále dúfal, že nabudúce to vyjde.

Vopred sa ospravedlňujem ale snažím sa byť čo najviac v teréne a prelomiť smolu, ktorá sa mi lepí na päty už od leta.

Bola nedeľa a ráno som sa vybral na miesto, kam chodievam na jelene v lyku a v zime. Na ruju som tu takmer nikdy nebol. Tak som skúsil šťastie. Ani neviem ako som sa v takej ukrutnej tme dostal na miesto nepozorovane cez temný les plný haluzia. Sadol som si pod mohutný buk a zamaskoval som sa. Na lúke oproti poriadne ručal jeleň. Neodbytne si strážil svojich 5 družiek a každý čo i len náznak konkurencie agresívne odbil. U mňa nebolo nič, iba jeden 14-torák úplne v rohu, no veľmi ďaleko. Bohužiaľ bola nedeľa a to býva všade veľa ľudí. A ešte pred východom slnka prešiel popod horu oproti motorkách, ktorého nasledovali dvaja cyklisti z opačného smeru len o 10 minút neskôr. A tak som mohol na jelene zabudnúť. No nebalil som techniku, ešte som mal v pláne prejsť cestou domov rúbane.

Ako som tak prechádzal pomedzi mladiny, našiel som na zemi krásny hríb. No ani som ho nestihol zdvihnúť, keď popred mňa prechádzal jeleň. Ešte o mne nevedel tak som sa mu snažil nadbehnúť zboku, no stratil sa mi niekde vo vysokej tráve. Pokračoval som ďalej, s hríbom už v ruksaku, pomedzi mladiny. Netrvalo dlho a na okraji jednej sa ozval jeleň. Prikrčil som sa a postupoval som smerom ku nemu. Zastal som na okraji trávy keď som zbadal pohyb. Mladý jeleň prechádzal cez starú zvážnicu a venoval mi takýto pohľad.

Veril som, že sa ešte ukáže aj starší, ktorý sa ozýval pri mladých smrekoch len krátkymi záhukmi. Ale v tej tráve ho vôbec nebolo vidno a na moje vábenie vôbec nereagoval. Ukázal sa len na malú chvíľku.

V tom sa ozval šuchot vysokej trávy za mojím chrbtom. Ihneď som sa obzrel a zbadal som dvoch mladých jelienkov. Jeden z nik bol ozaj veľmi pekný. Dúfam, že sa stretneme o pár rokov.

A tak sa skončilo ráno a ja som rozmýšľal čo s načatým dňom.

Bola nedeľa a počasie prialo. Rozhodol som sa preto, že pokúsim šťastenu nad hranicou lesa. Naobedoval som sa a vyrazil som. Dolina bola plná ľudí, no akonáhle som vyšiel na chodník, osamel som. Už som tam bol len ja a divočina a kde tu sa ozývajúce jelene. Bol predo mnou ešte kusisko cesty a tak som si nerobil plané nádeje. Bol som tam už viackrát, no súceho jeleňa som tam nikdy nevidel. Ako som tak stúpal, ručanie sa ozývalo z každého smeru. Z každého okrem toho, kam som mieril. Hovoril som si, že je ešte skoro, že sa to môže zmeniť. Keď som sa ocitol nad lesom, razom som všetko hodil za hlavu a užíval som si tú nádheru. Ledva som vybral foťák z ruksaku, radosť mi urobil orol skalný, ktorý mi preletel ponad hlavu.

"Začína to dobre", hovoril som si v duchu. A tak som pokračoval ešte vyššie. Problém mi však robil vietor, ktorý fúkal zlým smerom. Vybral som sa ešte o poschodie vyššie. Povedal som si, že počkám, či sa čosi v mojej blízkosti neozve a podľa toho sa rozhodnem. Čakanie mi spríjemňovali krivonosi, svojím charakteristickým pískaním. Bohužiaľ som sa žiadneho ručania nedočkal, a tak som sa rozhodol, že sa vrátim na svoje miesto o kúsok nižšie, kde je zopár napájadiel. V tom suchu a teple predsa musí chodiť zver práve tam. Vietor stále fúkal zlým smerom, ale dúfal som, že zver môže prísť predsa aj z druhej strany. 

Už som tam sedel hádam hodinu, a stále nič. Jelenie piesne lásky sa ozývali odvšadiaľ, len u mňa ticho ako v hrobe. Chvíle čakania som si krátil pozorovaním okolia. Ďalekohľadom som prečesával všetky svahy. Zbadal som nejedného paroháča, no všetko bolo príšerne ďaleko. V tom som v diaľke nad krásnymi líniami kopcov zbadal teplovzdušný balón. Ihneď som tým smerom namieril foťák a spravil zopár záberov. Všimol som si však, že k nebu mieri ešte jeden. Počkal som si kým vystúpa vyššie.

Pokojnú atmosféru zrazu prerušil pohyb. Z ľavej strany vyšprintoval srnec. Ani som nestihol zareagovať. Prebehol cez hoľu a zmizol v kosodrevine. "Niečo ho muselo vyrušiť", hovoril som si. Hlavou mi chodili všemožné scenáre. Predstavivosť sa mi pustila na plné obrátky a ja už som videl ako tu vyskočí nejaký vlk, alebo medveď, nedajbože rys. No to by som chcel asi už moc. O niekoľko minút ale prišlo iné prekvapenie. Presne v tom mieste odkiaľ vybehol srnec sa zjavil jeleň. Neveril som vlastným očiam. Jeleň v ruji v kosovke. Sen! Bohužiaľ ešte strašne pieklo slnko a nad čučoriedkami sa príšerne vlnil vzduch. Fotil som ale čo to len šlo. 

Úplne potichu prešiel po stopách srnca a zmizol za kríkom vedľa kosodreviny. Stál atm hodnú chvíľu. Bolo vidno ako sa obzerá na všetky strany a ako sa mu mihajú parohy zo strany na stranu. Akoby sa niečoho bál. O 15 minút sa odvážil vyjsť spoza kríku. Keď sa naše pohľady stretli, vedel som, že je po fotení. Zacítil ma a v tichosti odkráčal do úkrytu v kosodrevine. Ten večer sa už nič neukázalo a v mojej blízkosti ani neozvalo. Zbalil som si techniku a pobral som sa domov. Sen o ručiacom jeleňovi sa teda nenaplnil. Zážitok to bol ale asi najkrajší z tejto ruje. Cestou dole mi párkrát húkla sova lesná a krásne dotvorila úžasnú jesennú atmosféru.

Zničený a spotený do poslednej nitky som sa vrátil k autu. Stálo to však za to. Aj keď to nie je technicky dokonalý záber, a ani jeleň nezaručal, túto fotku si dávam na svoj rebríček poriadne vysoko.

Keď som vymýšľal tento formát príbehov, nečakal som, že budem písať častejšie, že sa nič nepodarilo, čo i len vidieť. Prvý týždeň sme bohužiaľ vsadili zrejme na zlú kartu a jelene prechádzali ručiac len po húštinách a na voľnom priestranstve sa okrem jedného bočného jeleňa, vôbec neukázali. A aby to nebolo málo, tak v piatok večer v lese, kde som v živote nikdy nikoho nestretol mi poza chrbát lietal 4-kolkár a o 18:15 mi motorkár takmer zašmykoval na krku, keď sa rútil po prti vedúcej ku kalisku, kde som minulý rok odfotil vysnívanú fotku. Všimol si ma až keď som mu ukazoval či mu nešibe. Vtedy sa otočil a s rachotom upaľoval preč. Samozrejme, že sa potom už nič neukázalo.

V sobotu som skúsil novú lokalitu, a veru nechýbalo veľa a mohli sa podariť pekné zábery a tak verím, že to aspoň raz klapne ako má.

Ráno sme opäť vstali s nádejou, že sa konečne niečo ukáže. Po tme sme sa prikradli na okraj lesa a zamaskovali. Ešte som pripravoval mikrofón pre, ktorý mi ale spadol do trávy. Keď som poň zohýbal a pohľadom som prešiel po lúke, neveril som vlastným očiam, čo to pred nami stojí. Mikrofón som v sekunde nechal tak. Spomedzi stebiel trávy na nás pozerala krásna divá mačka.

Spadnutý mikrofón ju na nás upozornil a tak sa dlho nezdržala a odkráčala späť do tmy.

Fúkal chladný vietor, no jelene aj napriek tomu krásne ručali. Škoda len, že stále mimo "našej" lúčky. A tak sme zase raz odchádzali bez fotky, ba aj čo i len pozorovania akéhokoľvek jeleňa.

Poobede hlásili silnejší vietor, a tak som si povedal, že sa pôjdem poprechádzať do hôr. A našiel som aj jedno pekné miestečko. Škoda len, že na tých pekných miestach mi akosi nechce ukázať zver. Cestou k autu som sa už čosi ukázalo, no videl som viac srnčej ako vysokej, čo som nečakal na kopcoch s výškou 900m n.m.

Jelenia ruja sa pekne rozbehla a ručanie sa ozýva z každej strany. Tentokrát vyrážame vo dvojici s Majom. Keď sme vystúpili z auta, chvíľu sme načúvali jelením serenádam. V tom som si ale všimol, že napriek tomu, že mal byť mesiac v splne, na pravej strane mu kúsok chýbal. Neboli ani oblaky a tak sme si s Majom robili srandu, že už Transformeri prešli z odvrátenej strany a dolujú už aj tú nami viditeľnú. Po pár minútach mesiac opäť dorástol a tak sme usúdili, že je zase všetko v poriadku a vyrazili sme v ústrety zážitkom. 

Bola ešte poriadna tma, keď sme kráčali po okraji lúky, kde ručal jeleň. Nepodarilo sa nám ho úplne obísť. No napriek tomu to bolo zvláštne. Keď nás zbadal na pár metrov, postavil sa a namieril si to priamo na nás. Po pár krokoch ale zistil, že nie sme jelene a utiekol. Jelenice až po pár sekundách pochopili, že aj oni by mali utekať. Pokračovali sme úzkym chodníkom, lemovaným malinčím, až sme sa dostali na ďalšiu lúku. V lesoch okolo sa ozývalo niekoľko jeleňov. Rýchlo sme prešli na horný koniec a zamaskovali sme sa. Dlho netrvalo, a prišla prvá návšteva.

Jelenica prechádzala z ľavej strany, priamo popred nás v krásnom prostredí. Nezdržala sa dlho a zašla za kopček.

Nezdržala sa dlho a zašla za kopček. "Tak tu by som si vedel predstaviť ručiaceho jeleňa, pošepkal som Majovi, sediacemu pár metrov napravo. 

Ručanie jeleňov s pribúdajúcim svetlom ešte zosilnelo. No všetko sa odohrávalo v lese pod kopcom. Nie a nie sa ukázať na otvorenom priestranstve. Zrazu sa spoza kopca vynorili hnedé chrbáty. Jelenica s teliatkom sa pokojne pásli a smerovali medzi jesienky. 

Okrem zopár fotiek som si spravil aj niekoľko videí, veď predsa kedy sa v takomto krásnom prostredí podarí niečo vidieť.

Predstaveniu ale nebol koniec. Zo spodného okraja lúky sa vynoril mladý jeleň. No len prešiel po okraji a zmizol v lese vľavo. "To je bočák, isto vyjde aj hlavný", vzrušene šepol Majo. S pohľadmi uprenými na hranu lesa sme čakali čo sa bude diať. Po pár minútach ale hlavný jeleň stíchol a nič sa neukázalo. V doline napravo to ale ručalo parádne. Skúšal som aj "mládencov" prehovoriť, no nechcelo sa im bližšie.

Keď vyšlo slnko, ani sme už neverili, že čosi príde. Opak bol ale pravdou. Z brezového hájika vybehla jelenica, a za ňou jeleň. "Jeleň, jeleň pred nami!", hlásil som Majovi. S penou v papuli uháňal za svojou láskou. Našťastie sa na pár minút zastavil, no ručať sa mu nechcelo. Iba bojazlivo pozeral na všetky strany, odkiaľ sa ozývalo ručanie. Zrejme ukoristil jeleničku mocnejšiemu pánovi a nechcelo sa mu s ním konfrontovať.

Konečne som prelomil smolu a toto bol ozaj pekný zážitok. Po ďalšej pol hodine, keď jelenie ručanie utíchalo, sme sa pobrali domov. 

Tešil som sa na večer. Bohužiaľ predčasne. Na miesto, ktoré sme si zvolili, vyšla zver až neskoro a tak z fotenia nič nebolo.

Mizéria pokračuje. Ráno to už vyzeralo fajn, keď sa predo mnou zapásla jelenica. Napokon však odkráčala ešte za šera. Následne cez to isté miesto prebiehal jeleň s jelenicou, no ani sa nezastavili. Keď sa trošku rozvidnelo, jelene utíchli a všetka zver zaliezla hádam pod zem. Prešiel som ešte okolité rúbane a mladiny ale dokopy som nič 7 kilometrov nestretol.

Podvečer to bolo ešte tragickejšie. Vybral som si bohužiaľ lokalitu, kde sa akurát kosilo. Na presun nebolo dosť času a tak som si sadol len na druhú stranu lesíka v domnení, že sa zver bude vyhýbať rušivým elementom. Nič okrem 2 sŕn na veľkú diaľku som nevidel. Tak som si aspoň cestou domov cvakol telefónom jesienky.

Prvý deň ozaj nedopadol dobre. Ráno som po zvonení budíku len skontroloval, ako dlho ešte bude pršať, a keďže radar ukazoval minimálne do 8, otočil som sa na druhý bok.

Poobede to tiež nebola s počasím výhra. Presne keď som sa obliekal, predpoveď hlásila dážď. Povedal som si, že aj tak idem. Na mieste som sa ale patrične pripravil a natiahol som nad seba pršiplášť. Hlavou mi išla len jedna myšlienka: "Pripravujem sa tu ako na 100 ročnú vodu a že mi tu vylezie 100torák :D". 

Nakoniec neprišiel ani dážď a v podobnom duchu to bolo aj so zverou. Asi pol hodinku potom ako som sa zamaskoval, začal hneď oproti v smrekovej hore "mrnkať" jeleň. Po chvíľke sa aj celkom rozručal, no podľa hlasu sa vybral kdesi nižšie a následne stíchol. Opäť sa ozval až keď som to už zabalil o niekoľko metrov ďalej. Ruja sa u nás ešte len rozbieha, tak pevne verím, že ďalšie dni už prinesú aj "ovocie".

Horúčavy konečne vystriedalo jesenné počasie. No ako je to za poslednú dobu, jeden extrém strieda druhý a výdatné dažde spôsobujú záplavy na mnohých miestach. Dlhotrvajúce dažde spolu s vetrom neprospievajú ani jeleňom, ktoré na pár dní zaradili "neutrál". Na koniec víkendu ale hlásili trošku lepšie počasie a tak som neváhal. No a keďže dovolenku som mal až pondelka, stanovil som tento dátum ako deň nula.

Vybral som si lokalitu v Strážovských vrchoch, kde sa mi minulý rok splnil sen v podobe jeleňa v papradí. To už bola jelenia ruja rozbehnutá a tak som bol zvedavý, aké je to tu na jej začiatku. Po blatiskom chodníku som stúpal do kopca až som sa dostal na malú čistinu s papradím. Kým som sa zamaskoval, nado mnou sa začali ozývať prvé jelene. Postupne sa ručanie ozývalo z každej strany. No po hodine prišiel šok. Po pár škreknutiach sojky všetko utíchlo. Nechápal som čo sa stalo, keď po takom krásnom koncerte ostalo ticho ako v hrobe. Cítil som sa akosi nesvoj, mal som pocit, že sa tam niekto motá. Stále som však veril, že sa niečo ukáže. 

Akoby naschvál sa zmenilo aj počasie a zatiahlo sa a v lese nastala tma. No a presne vtedy som zachytil po mojej ľavej strane pohyb. Rýchlo som odopol techniku zo statívu, do takého uhla by som sa nevedel otočiť. Precvakal som ISO a urobil som si zopár záberov. 

Vďaka maskovaniu a dobrému vetru ma mladý jelienok neodhalil a pokračoval dole na pastviny pod lesom. Len chvíľku potom sa nado mnou ozval jeleň. Dúfal som, že ho dokážem prehovoriť na návštevu bahenného kúpeľa medzi papradím. V momente keď padol výstrel som to ale zabalil.

Cestou tmavým lesom k autu padli ešte ďalšie 2 rany a ja som sa cítil ako na Silvestra. Jeleniu ruju som teda odštartoval takýmto "žirafiakom". Verím, že pred objektív dostanem aj nejakého jeho staršieho bratranca. A veru som aj rád, že sa na tomto mieste neukázal mocnejší jeleň, len by som nadával, že by som ho nezmestil na záber.