Ešte spolu

Leto sa skončilo a spolu s ním odchádzajú aj horúčavy. Akoby sa nechcelo vzdať žezla s so cťou ho odovzdať jeseni. Bojuje do poslednej chvíle. Teploty cez deň sem-tam vyskočia vyššie, no niektoré rána sú už poriadne chladné. A chlad už niektorým nedočkavcom zohrieva krv v žilách.

Aj napriek mnohým sklamaniam za posledné roky, napriek tomu, že som už zažil mnoho jeleních rují, na toto obdobie sa teším celý rok. Je to akoby vyvrcholením sezóny. Burácenie jeleních hlasov, ktoré sa nesie horami na kilometre vo mne vzbudzuje úžas. Každý rok netrpezlivo čakám na prvé "Auuu", ktoré sa niekde v diaľke ozve. Tento rok to prišlo už koncom augusta. Náhle sa ochladilo a pár rán už nenechalo niektorých jeleňov chladnými.

Ja som sa vybral na obhliadku ďalšieho rujoviska. Keď som ráno pozeral dáta z meteostaníc, nechcelo sa mi veriť, že je vonku 5°C. No hneď ako som vyšiel z domu, bolo jasné, že to nebude zadarmo. Tentokrát som si chcel sadnúť na miesto, kde som chodieval na konci zimy, medzi spílené stromy na okraji brezového hája. Na mieste ma ale čakalo nemilé prekvapenie. Drevo, ktoré tu ešte pred pár dňami bolo, zrazu zmizlo. A ja som ostal stáť na okraji lesíka a dumal, kde si sadnem. Medzi kmeňmi stromov som už mal vytvorený takmer dokonalý kryt. V dobrej vzdialenosti, nízko pri zemi a bol som dobre krytý. Neostávalo mi nič, len improvizovať. Na toto miesto už chodím roky a tak viem, že každá iná alternatíva má nejaké mínus. Buď je to ďaleko, alebo naopak moc blízko, že zver môžem vyplašiť, alebo budem sedieť moc vysoko a uhol pohľadu nebude tip top alebo nebude najkrajšie pozadie. A tak som sa musel zmieriť s kompromisom. Sadol som si medzi skupinku stromov, čiastočne krytý ich kmeňmi. Smrekový les v pozadí som ale musel nedobrovoľne vymeniť za rúbanisko. Ešte si pamätám, keď tu stáli vysoké smreky. Dnes tu rastie namiesto stromov už len suchá vysoká tráva.

Netrvalo dlho a zo zvyškov lesa oproti vyšiel 10-torák, ktorého som tu videl minule. Dlho sa ale nezdržal. Iba podišiel na miesto, kde ešte pred pár dňami bola skládka dreva. Akoby prišiel na kontrolu. Drevo tam ale už nenašiel, tak sa zase vrátil cez lúku do tráv. Na fotenie bolo ešte príliš málo svetla. Jeleňovi ešte poriadne nezašiel a oproti mne sa rútila diviačica. So šiestimi malými prasiatkami. Boli úplne maličké. Ako v apríli. Neveriacky som pozeral na displej fotoaparátu, keď stála na kraji lúky len pár metrov odo mňa. To ma už však zacítila a pobrala sa do miest, kam zašiel pred ňou jeleň.

Zakrátko sa za lesíkom zjavila skupina jeleňov. Bok po boku kráčali a pásli sa. Vtom akoby ich niečo vyrušilo. Zdvihli hlavy a hľadeli za seba. Následne sa rozbehli cez lúku. Zastali až na jej okraji, kde opäť uprene pozerali za seba. Bol medzi nimi aj 12-torák, ktorého som videl naposledy. Tentokrát však v spoločnosti inej partie.

Ešte boli spolu. Priateľstvo už o pár dní ale vystriedajú súboje o družky. Jelene napokon zašli do tráv a v to ráno sa už nič neukázalo.

Jelenia ruja sa pomaly, ale isto blíži. Zver sa presúva na odveké rujoviská. Každým dňom sa ozýva viac jeleňov. Čo nevidieť vypukne to čarovné divadlo jesene.

Ako je to u vás? Už sa ozývajú jelene?