Jednooký

Na srnce sa vždy spolieham na jedno miesto. Je to bohom zabudnutá prirodzená lúka s potokom. Sem chodím aj na jar, kedy majú srnce parôžky ešte v lyku, no najmä počas leta, keď je ruja. Minulý rok som tam nafotil takmer polovicu záberov, no najmä jeden si budem pamätať do konca života. Tento rok ale ostala lúka nepokosená od minulého roka a tak si asi viete predstaviť, ako to tam vyzeralo. Tráva mne po krk, v ktorej by nebolo vidno ani medveďa. A tak som priebežne od konca júla až doteraz chodil okolo sklamaný. Lúčku pokosili až teraz, v polke augusta. A tak som sa na ňu vybral pozrieť. Nešiel som však na srnce, tie som už tento rok nechal na pokoji. Tentokrát som sa zameral na iného obyvateľa polí a lúk.

Už keď som vystúpil z auta, vedel som, že bude zle. Prekvapivo som však cestu na pražiacom slnku zvládol celkom fajn. Problém bol v tom, že najlepší výhľad a najlepší vietor som mal na mieste, kde pražilo slnko. Neostávalo mi nič iné, ako sa posadiť na okraj lúky, kde boli zvyšky nepokoseného porastu. Až keď som sa usadil a zamaskoval, nastalo to pravé peklo. Mal som pred sebou niečo vyše hodiny sedenia na priamom slnku v maskovaní. Iba som tam tak sedel a cítil som ako mi pot steká odvšadiaľ. Kvôli tomuto a kvôli otravnému hmyzu, nemám leto vôbec rád. Ale ako to tak býva, pre fotku sa musí trpieť.

Slnko sa pomaly skláňalo za stromy lemujúce potok, odkiaľ som čakal príchod zveri. Bol som zvedavý či sa ukáže aj nejaký srnec. Tu sa zrazu z tieňa lesíka vynoril lišiak. Bol však ďaleko. Pomaly sa približoval, no stále sa držal na druhom okraji lúky. Keď prišiel na najkratšiu vzdialenosť, skúsil som mu cmuknúť ústami. Pozrel sa mojím smerom, no po chvíľke pokračoval ďalej, až sa mi stratil z dohľadu. Nezašiel však ďaleko. O pár minút bol späť. Tentokrát už postupoval po mojej strane lúky a prečesával pokosenú trávu. Sem tam sa zastavil keď započul myšku, párkrát po nej skočil a nakoniec sa mu to aj podarilo. V duchu som si hovoril: "Prečo som si nesadol radšej tam." Veril som, že príde až ku mne. Keď sa však priblížil, prišlo mi zosmutnel som. Nemal ľavé oko. Vždy mi je ľúto divokých zvierat, čo si musia kdečo vytrpieť. 

Postupne prešiel až do miest odkiaľ prišiel, do tieňa vysokých topoľov. Počkal som až kým sa zošerilo a pobral som sa domov.

Po ceste k autu som ešte stretol diviačiu rodinku a ďalšiu líšku. Už som ale nefotil, fotoaparát bol zbalený v ruksaku na chrbte a tak som si užíval len pohľady cez ďalekohľad.