Zamilovaní

Ruja sa blížila do finále. Ale ja som sa vôbec necítil dobre. A tak som si povedal, že v sobotu si dám pauzu. Celý deň som preležal v posteli. Aj som si to chvíľku vyčítal, a mal som predsa ísť, no telo si to priam vypýtalo. A ja som ho poslúchol. Až podvečer som sa vybral na krátku prechádzku po neďalekých lúkach. Nič sa ale po svetle neukázalo.

V nedeľu sme boli dohodnutí s Palim a ráno o 4:00 ma už čakal pri aute. V pláne bolo pozrieť srnca "kapitána" a jeho soka, ktorých som tam pozoroval už zhruba mesiac. Zopár fotiek sa podarilo, no takmer vždy bolo nepriaznivé počasie. Buď bola hmla alebo zamračené, alebo oboje naraz. Tentokrát ale hlásili jasno a presne to sme potrebovali.

Keď sme prichádzali na okraj lesíka na chvíľu som zastal. Snažil som sa v tej tme skontrolovať, či pred nami nič nie je. Ponad lúku sa vznášal jemný opar. Nič som nevidel a tak sme prešli posledné metre na pripravené miesta. No čo čert nechcel, v hmle sa ukrýval srnec. Splašil sa a s bäkotom odskákal do tmy. Bol som nahnevaný, taká školácka chyba. Mali sme asi ešte chvíľku počkať kým sa rozvidnie a poriadne prezrieť okolie. No už sa stalo a tak sme si aj tak sadli a zamaskovali sa.

Postupne sa rozvidnievalo a jemný opar sa prelieval zo strany na stranu. Moc som už ani nedúfal, že vôbec niečo uvidíme. Vtom som zbadal siluetu srnčej. Nevedel som či je to srna alebo srnec a tak som zobral do rúk ďalekohľad. Bola to srna s malým srnčiatkom. Už som ich tu pár krát pozoroval. Vždy chodili ale takto zavčasu, kedy sa ešte nedá fotiť. Kráčali pozdĺž hustého porastu. Asi 50metrov od nás bol prechod. Vychodená cestička od zvery, ktorá vychádza alebo zaťahuje z paše. Keď sa srna blížila k prechodu, odrazu z druhej strany priskákalo druhé srnča. Chvíľku so svojím rovesníkom šantili za vysokou trávou, až kým srna nepreskočila na našu stranu. Zmätené srnčiatko chodilo hore dole a akoby nevedelo prejsť cez prechod. Zrejme tam bola nejaká prekážka, ktorú nevedelo preskočiť. Srna sa za ním okamžite vrátila a o pár sekúnd už bok po boku preskakovali ku nám. Vietor nám prial a srna s drobcom prešli len pár metrov od nás a zašli do húštiny, na okraji ktorej sme sedeli. S Palim sme to len potichu sledovali. Ani sme sa nepohli a nefotili. Bolo ešte šero, hmla a zver išla veľmi blízko. O ďalšie vyplašenie sme už nestáli.

Zvony v neďalekej dedine odbili 6 hodín. Úpenlivo som prezeral všetky kúty lúky, no nikde ani chlp. Ani na okolitých kopcoch sa nič nepáslo, a pritom také krásne ráno. Ako pribúdalo svetla, prestával som veriť, že sa niečo ukáže. Prvé slnečné lúče sa predrali spoza kopca a stromov a zaliali okraj lúky krásnym jemným svetlom. Vtedy sa presne z miesta kde zachádzala srna so srnčiatkom ozval šuchot. Spozorneli sme. S húštiny vybehla srna a za ňou hneď srnec. Okamžite som otočil objektív tým smerom. Pali so mnou synchrónne otáčal technikou a menil nastavenia na rýchlu akciu. ISO išlo mierne hore, aby bola uzávierka dostatočne rýchla a zachytila dynamickú akciu.

Srna s piskotom utekala, čo je sily stačili. Srnec ju však prenasledoval ako lačný vlk a neustále jej bol v pätách. Srnčí pár sa zmietal v milostných kruhoch a osmičkách, v ktorých sa neustále točili po celej lúke. Vtom sa rozbehli priamo ku nám. Prepol som na rýchle snímanie a uzávierka rachotila. 

Chrčanie srnca, piskot srny, šuchot trávy pod raticami a striekajúce kvapky vody všade naokolo. Miestami som myslel, že mi dopadnú až na šošovku objektívu, tak boli blízko.

Držal som spúšť fotoaparátu a dúfal, že pomedzi steblá trávy niečo zaostrí. 

Naháňačka akoby nechcela skončiť. A ani som nechcel aby skončila. Takýto zážitok sa často deje len raz za život. 

A nám sa práve vtedy plnil sen. Akcia akú som videl vždy len na veľkú vzdialenosť a za tmy, sa diala priamo pred nami. S objektívmi sme otáčali zo strany na stranu a keď boli "milenci" príliš blízko, len sme pozerali na to krásne divadlo. Neveril som vlastným očiam. Pozorovať zver pri tých najintímnejších chvíľach je splneným snom každého milovníka prírody.

Romantickú chvíľku ale narušil nezvaný hosť. Spoza trávy pribehol druhý srnec. Spočiatku som nechápal, no o pár sekúnd už som vedel, že prišiel "kapitán" a chystal sa robiť poriadok vo svojom revíri. Rozbehol sa po votrelcovi. Už som myslel, že ešte dôjde k súboju.

No toľko šťastia po kope sme už veru nemali. Kapitán zahnal svojho soka a obaja sa stratili v húštine. S Palim sme na seba hľadeli v nemom úžase. Po chvíľke som sa zmohol len na: "To čo bolo?!!" Plní adrenalínu a šťastia sme to rozdýchavali. Ten úsmev na našich tvárach bolo vidno aj cez maskovacie kukly. Oprel som sa do sedačky a len tak som hľadel na lúku a na miesta, kde sa pred pár minútami odohral jeden z najsilnejších zážitkov v mojej fotografickej kariére.

Keď sme sa trošku ukľudnili a vstrebali zážitok, rituálne sme si s Palim zatancovali náš víťazný tanec a pobrali sa domov. Čerešničkou na torte bol dudok len pár metrov od auta.

Tohtoročná srnčia ruja teda dopadla nad očakávania. Som veľmi rád, že som mohol byť svedkom tak krásnych momentov aj napriek počasiu, ktoré tento rok vôbec neprialo.