Keď mráz kreslí

Október prešiel, a spolu s ním aj väčšina prekrásne sfarbených listov. Táto jeseň bola nevídane krásna, stabilná a dlhá. Užil som si v nej mnohé chvíle s fotoaparátom. Stromy už však zhodili svoj "šat" a ja som sa opäť vybral po stopách zvierat.

A konečne môžem zakričať: "Huráááá!" Konečne sa mi po veľmi dlhej dobe podarilo odfotiť nejakého obyvateľa našich lesov. Ale pekne od začiatku.

Bol to posledný víkend, kedy som chcel nafotiť jesennú krajinu. Celý týždeň bolo krásne inverzné počasie, s rannými hmlami. A tak som sa tešil, že to konečne vyjde na nových miestach. Keď som sa zobudil v sobotu ráno, napriek rovnakej predpovedi nebolo po hmle ani chýru ani slychu. Nemohol som tomu uveriť a aj napriek výhľadu z okna som von išiel. Bohužiaľ sa nič nezmenilo ani po príchode na miesto. Hmla si zo mňa tento rok robí úplnú srandu. A keďže neboli podmienky dobré na krajinu, vyštveral som sa pod skaly, kde som posledné  razy videl muflóny. No už cestou hore ma znepokojovali haldy popíleného dreva na okrajoch cesty. Tie tam ešte pred týždňom veru neboli. A zrejme intenzívna ťažba vytlačila aj muflóny. Videl som len jedného krásneho barana v spoločnosti dvoch jeho družiek. Postupovali niekoľko desiatok metrov nado mnou, keď som sa vracal k autu. Po obede sme si s Bajkou spravili krásny výlet do Malej Fatry. O tom hádam neskôr.

V nedeľu som sa rozhodol už nepokúšať šťastie s hmlou. Vybral som sa do doliny, na jelení prechod. Je to miesto, ktoré som objavil len nedávno. Zhruba pred dvoma rokmi. Nevedel som prísť na to, kam sa vždy strácajú jelene po ruji. Až som jedného dňa schádzal dolinou a zbadal som v čerstvo napadanom snehu ich stopy. Ďalší rok mi trvalo, kým som vymyslel vhodné miesto a ako sa tam nepozorovane dostať. Začiatkom tohto roka to konečne vyšlo a ja som vtedy nafotil jeleňa s jedným parohom. No a tak som sa konečne odhodlal navštíviť práve túto lokalitu.

Už dlho som sem plánoval ísť, no vždy som dal prednosť sovám alebo krajine. Oboje ale tento rok nevyšlo podľa mojich predstáv, ba priam naopak. A tak som kráčal tmou, s minimálnou nádejou na úspech. Nebol som v tých miestach viac ako mesiac a tak som netušil, či jelenie chodníčky nenarušila ťažba dreva alebo iné vplyvy.

Teplomer v aute ukazoval len -4°C a tak som z toho nerobil nejakú vedu. Obliekol som si len tenkú bundu a vybral som sa do temnoty. V doline bolo pocitovo poriadne chladno. Po chvíľke som sa ale zahrial pri stúpaní do kopca. Na jeho vrchu sa pásli 3 mladšie jelene. Nechcel som ich vyplašiť a tak som zahol doľava popod pás kríkov, cez ktorý ma nevideli. Tráva a konáre stromov a kríkov boli doslova obalené kryštálikmi ľadu. Nepozorovane som prešiel popod "paroháče" a zamieril na okraj smrekového lesa, kde som sa zamaskoval. Sadol som si o pár metrov vyššie ako zvyčajne, aby som videl, keby čosi prechádzalo cez lúku aj na druhej strane. Primárne som šiel len na kontrolu prechodu, nevedel som či sa niečo vôbec ukáže.

V tichosti som sedel už od 6:15. Na konci doliny muselo byť ešte o pár stupňov chladnejšie. Pár minút po príchode prešla popod mňa jelenica. No akoby sa stratila v malom ostrove kríkov. Zašla zaň, a na druhej strane sa už neukázala. Neustále som tým smerom pozeral, či sa náhodou len nezapásla. Musela prejsť cez jarok a následne do lesa. Spoločnosť mi robili rôzne spevavce, ktoré poskakovali po konároch okolitých smrekov. Raz to bol králik zlatohlavý, inokedy oriešok hnedý a rôzne sýkorky. Na chvíľu sa ukázal aj glezg hrubozobý, ktorý štebotal na vrcholci jedného zo stromov. No vždy boli rýchlejšie ako ja a kým som zaostril a nakomponoval, odleteli zase o kúsok ďalej.

Zima sa mi postupne vrývala pod tenkú bundu a tak som si povedal, že pôjdem hneď ako sem dopadnú prvé slnečné lúče, najneskôr však o 8:00. Dlho sa ale nič nedialo, dokonca aj spevavce sa kdesi vytratili. Nálada mi pomaly opäť klesala a keď sa na korunách smrekov za mojím chrbtom zjavili prvé lúče slnka, vedel som, že už dlho sedieť nebudem. Pomaly sa blížila aj ôsma hodina. Už mi bola poriadna zima. No keď som zrazu uvidel jelenice ako kráčajú hore kopcom priamo ku mne, razom som zabudol na všetku nepohodu a zlú náladu. Za jelenicami kráčal aj jeleň. S nadvihnutou perou, akoby ani ruja neskončila. 

Jelenice sa pokojne popásali pod dohľadom zjavne unaveného strážcu.

Zo spodnej časti lúky sa vynoril druhý jeleň. Tmavý, zablatený. 

Skupinka postupne prešla a ja som sa v duchu ohromne tešil. "Konečne som niečo odfotil," radoval som sa v duchu. Pár minút som ešte počkal a po okraji kríkov som sa vybral k autu. Cestou som ešte pofotil zopár omrznutých papradí a pekný deň mohol začať.

Pre niekoho obyčajné jelene a paprade, pre mňa po dlhej dobe ozaj krásne chvíle v prírode.