Polovičný kráľ

Pokračovaniu predošlého príbehu sa mi dodnes nechce veriť. No keď si pozerám fotky, vidím že je to ozaj pravda a aké som mal šťastie. Ale poporiadku.

Sedel som si tam tak pod smrekom a prezeral si fotky, ktoré sa mi podarilo odfotiť pred pár minútami. Keďže sa predo mnou nič nedialo, postupne som si detailne prezrel každú fotku a tie ostré som si označil, aby som mal doma pri editácii menej roboty. Keď som skončil s označovaním, uvedomil som si, že mi na karte zostáva málo miesta. Veľa som cvakal a na displeji mi svietilo "len" 96 fotiek. Neviem z akého dôvodu, som ale zobral druhú kartu z batohu a vymenil som ju za tú prázdnu. Ani som poriadne nestihol zaklapnúť dvierka na fotoaparáte, keď sa opäť ozval dupot. Zdvihol som zrak a pozeral sa pred seba. Pár jeleníc preskočilo potok, tentokrát z pravej strany a postupovalo presne po stope ich predchodcov. V pätách mali pekného jeleňa, s krásnym parožím. Ten mykal hlavou zo strany a skákal ako býk na ródeu. Po chvíľke sa upokojil a zaradil sa za dámy. 

Ako som tak pozeral do hľadáčika, zbadal som ako v pozadí prebieha ešte jeden kus. Zrazu sa spoza kríkov vynoril jeleň. Celý zadychčaný, jazyk mu visel z papule. Na tom by nebolo nič zvláštne. Na hlave však mal už len jeden paroh. Ihneď som si spomenul na príbeh spred roka, kedy sa mi presne na tomto mieste podarilo odfotiť podobného "jednoparožca". No vtedy som sedel na inom mieste. Tentokrát som si zámerne sadol tak, aby zver prechádzala priamo popred mňa, no ani vo sne ma nenapadlo, že pôjde až tak blízko. Srdce mi búchalo ako zvon. Každý jeho úder som cítil až v krku. 

Jeleň s jedným parohom sa pripojil k malej čriede, ktorá sa medzitým pokojne postupovala hore. 

V tom čase už prvý jeleň pózoval predo mnou v plnej kráse.

Netrvalo to však dlho a s rešpektom pred polovičným kráľom ustupoval, až kým ho na jeho mieste nevystriedal. S ťažkým dychom postupoval do kopca s vyplazeným jazykom. A kráčal priamo ku mne. 

Hlavou mi behalo, či to nie je ten istý jeleň ako minulý rok. Predtým osmorák, teraz 10torák, no to by musela byt obrovská náhoda a tak som sa radšej venoval foteniu. Prišiel ku mne až tak blízko, že som si ho odfotil detailne.

Následne spolu aj s jelenicami odkráčali po stopách predošlého stáda a stratili sa v lese. Stále som neveril, čo sa to udialo. Toľko šťastia pokope som za poslednú dobu ozaj nemal. Ako omámený, som vysmiaty kráčal po okraji lesa k autu. Cestou som ešte cvakol lykovec jedovatý, ktorého kvitnutie v túto dobu pokladám ako ozaj raritné. 

Splnilo sa mi to čo som chcel, a tak si zrejme dám s jeleňmi na chvíľku prestávku. Lesy sa aj tak hemžia zberačmi parožia, ktorí neberú ohľad na nikoho a na nič a pokoj v horách vystriedal zhon a hluk. A to nie je pre mňa.