Nezvyčajný 18-torák

Dni pokračovali a ja som stále skúšal prekabátiť jeleňa z dolinky. Videl som ho takmer každý večer. Vždy však len na diaľku. Počas všetkých tých pozorovaní som si ale všimol, že na jednom mieste sa vyskytuje viac ako na iných. A tak to bolo treba overiť.

Večer hlásili búrky. Najsilnejšie mali byť až okolo 21:00 kedy zvyčajne aj tak odchádzam domov. Hlásili aj vietor. Bol som na vážkach. Zmoknúť sa mi nechcelo a vo vetre by mi aj tak nič neprišlo. Opäť som si však spomenul na prvý moment, keď som jeleňa objavil. Tiež sa mi nechcelo. Tiež som váhal a aké pekné ráno z toho nakoniec bolo. A tak som sa obliekol a vyrazil. 

Tentokrát som išiel z opačnej strany. Prístup je tu horší. Človek si môže cestou vyplašiť zver. To sa mi aj stalo. Pri zostupe do doliny mi z kríkov odskočila srna. Už som bol takmer na mieste a tak som pokračoval. Ďalšou nevýhodou je, že zver vám musí prísť na konkrétne miesto o veľkosti 20x20m aby to bolo aspoň ako tak použiteľné. Ináč je to do protisvahu, alebo by bolo vidno len parohy a oblohu, alebo vôbec nič. No a v neposlednom rade je to miesto uprostred poľa s kamilkami a pestrecom (bodliakom), čo nie je úplná divočina. Okolité lúky sú ale vykosené na hlinu a aj tie posledné zvyšky trávy sú spálené od slnka. Takže by ani tam nevyzeralo lepšie. 

O pár minút som už sedel. Ešte posledné úpravy vo výhľade a čakanie mohlo začať. Ponad hlavu mi lietali holuby a straky. Slnko ešte poriadne pieklo. A to by som hádam aj zabudol. Asi najhoršia vec na tomto mieste je to, že na vás slnko pečie celý čas. Nie je sa kde schovať. A viete si predstaviť ako som asi vyzeralo po hodine od hlavy až po päty zamaskovaný na okraji poľa. Našťastie pofukoval vietor a po hodinke sa zatiahlo. Skontroloval som radary, ako ďaleko je búrka. Vyzeralo to všelijako, no ostával som sedieť. V tom som zrazu zbadal pohyb. Na úplne opačnej strane ako som očakával. Bol to mladý jeleň. Jeho hlavu zdobili poriadne "šable". Nateraz ešte obalené lykom nevzbudzovali nebezpečenstvo. O pár týždňov sa už ale môžu stať osudnými pre nejedného soka. A na moje počudovanie, za mladým "šabliarom" sa ukázal on. "Môj" jeleň. Ani som nedýchal. Prechádzal popred mňa a pri spásaní vegetácie mával svojimi atypickými korunami. Ani sa mi nezmestil celý do hľadáčika a tak som vyčkával, kým trošku podíde. Vedel som ale, že keď sa príliš vzdiali, z fotky nič nebude. 

S hlavou stále sklonenou sa postupne dostával na okraj fotiteľnej zóny. 

Už som myslel, že ani raz nepredvedie svoje koruny. V tom z poľa vzlietlo zopár holubov. Jeleň okamžite zdvihol hlavu aby skontroloval okolie. A vtedy predviedol svoju pýchu v plnej kráse. 

Nezvyčajné koruny so šiestimi výsadami na pravej strane a štyrmi na ľavej strane spájajúce sa do mocných kalichov mi pripomínali parožie losa alebo daniela. Krásny nepravidelný 18-torák. Venoval mi ešte jeden pohľad a opäť zanoril hlavu medzi kvety kamiliek.

Konečne sa mi ho podarilo odfotiť z blízka. Stále som však rozmýšlal nad miestom odkiaľ vyšli. Prechádzal som len pár metrov od nich, dokonca srna, ktorú som nechtiac pri príchode vyplašil musela bežať okolo nich. A nič. Ani s nimi nepohlo. Možno aj silnejší vietor trochu dopomohol a kryl moje kroky.

Oba jelene sa postupne stratili za terénnou vlnou. Nebolo už poriadne vidno ani parohy. Opäť som rýchlo skontroloval radar. Búrka už bola v Rajci a približovala sa. Rozhodol som sa ešte vydržať. A dobre som spravil. Jelene si spravili v poli kolečko a pomaly zachádzali do mieste, kde som čakal, že budú vychádzať.

Napokon sa stratili v hustom poraste na okraji poľa. Ešte som chvíľku počkal. Prezeral som si fotky a tešil sa. Nie je to lykáč v kosovke, ani žiadny "rebriňák" ako po iné roky, no je zaujímavý. Poctivo som si ho vychodil a tieto fotky beriem ako zadosťučinenie tým dňom čo som ho chodil pozorovať. 

Po štvrťhodinke som sa pobalil a potichu som sa vytratil s myšlienkou, že by bolo krásne ho stretnúť v septembri počas ruje. No to ukáže len čas, či sa vyhne všemožným nástrahám, ktoré ho dovtedy stretnú. Ostáva len veriť a dúfať, že sa ešte stretneme.