Nežná kráska

Toto ráno bolo posledné, ktoré som venoval srnčej ruji. Z jedného prozaického dôvodu. Slnko už vychádza poriadne neskoro, a pred prácou nestíham vybehnúť ani za najbližšiu dedinu. 

A tak som s nádejou stúpal do strmého kopca už ani neviem koľký krát. Zamaskoval som sa na klasickom, dobre osvedčenom mieste. Veď som tu odfotil jednu z najkrajších fotiek tento rok. Srnca na krásnej rozkvitnutej lúke. Veril som, že sa ukáže aj teraz. Od príchodu mi robil spoločnosť ale "iba" mladý jeleň. No aj ten ešte pred východom slnka zašiel do lesa. Pomaly sa rozvidnievalo a na spodku lúky sa objavil srnec. "Ak teraz nepríde, vábničku odkladám do šuflíka", hovoril som si. A tak som pískol. No kým som šmátral vo vrecku, srnec sa kdesi stratil. Zavábil som ešte raz a srnec neprišiel. Vábničku som teda odložil naspäť do vrecka a ďalej som sa už nepokúšal. Čakal som len kým sa rozvidnie natoľko, aby sa dalo fotiť z ruky.

V diaľke na horizonte sa ukázala srna, keď sa slnko vyhuplo spoza kopcov Malej Fatry. A tak som jej vyrazil v ústrety. Zamaskovaný v 3D obleku som kráčal po okraji lúky. Vtedy som ju zbadal pri kríku. Okamžite som si kľakol do trávy vedľa húštiny. Kráčala pozdĺž remízky priamo ku mne. Kým prišla, prešla hádam večnosť. Minimálne moje prsty na nohách to tvrdili. Najmä operovaný palec. A tak som sa musel na chvíľku nadvihnúť a zmeniť pozíciu. Vtedy pozrela mojim smerom. Nevedela však čo som zač vďaka maskovaniu. Chodila hore dole, kývala hlavou zhora dolu, zo strany na stranu a netušila čo som.

Venovala mi tento krásny nežný pohľad a naše krátke "rande" skončilo rýchlejšie ako som čakal. Očividne sa jej nepáčila kopa bukového lístia s veľkou trčiacou rúrou a dala mi košom. Ešte väčšmi sa obzrela a stratila sa v hustom poraste šípok, trniek a hlohu. A tak sa skončila aj posledná výprava za srncami.

Leto sa nám chýli ku koncu. Jedna ruja skončila a druhá klope na dvere. Dúfam, že aj tá jelenia bude taká úspešná ako srnčia. Šťastena je však vrtkavá a tak som zvedavý, čo sa podarí.