Posledné dotyky slnka

S fotkami diviačích mamičiek som bol celkom spokojný. A keďže som ich nechcel zbytočne dráždiť, rozhodol som sa ich obísť. Okrem toho na lúku dopadali úplne posledné lúče slnka. Bol by hriech to nevyužiť. Vyšiel som z lesa a rozmýšľal som, ako zachytiť to krásne svetlo. No mal som so sebou len 400vku. S ňou sa vo väčšine prípadov nedá moc čarovať. No príroda mi s tým pomohla najlepšie ako mohla.

Kráčal som po lúke po okraji kríkov. V tom sa zrazu spoza horizontu objavil mladý srnček. Jeho hlavu zdobili len také dve malé gombičky. Okamžite som sa skrčil. Dúfal som, že ma neuvidí. Bol akýsi nesvoj. Stále sa obzeral za seba. Myslel som si, že ho vyplašili nejakí ľudia, ktorí často chodia po poľnej ceste nad ním. No potom mi došlo, že je po daždi, a v takom blate by nik normálny nešiel. Napriek tomu som ostal skrčený a čakal som čo sa stane. Z toho istého miesta po pár sekundách vybehol druhý srnec. O trošku starší od prvého gombičkára, ktorý sa mi medzičasom stratil z dohľadu. Starší srnec akoby niečo hľadal. S hlavou dole chodil po lúke. Hľadal svojho soka. Takto z jari sa často srnce naháňajú a merajú si svoje sily. Určujú si tým hranice svojich teritórií.

Srnec ale akoby o nič iné nemal záujem. Nebol tak ostražitý a napriek tomu, že som trčal v tráve ako päsť na oko, prišiel na celkom dobrú vzdialenosť. K tomu to zapadajúce slnko. Čo viac si priať.

Dal mi šancu len na pár záberov a o chvíľu sa stratil za horizontom. Neskôr som ho videl znova v spoločnosti malého gombičkára. Opäť sa naháňali po lúke až napokon zašli do lesa.