Profesor

Kapitálne srnce u nás moc nie sú. Preto sa vždy snažím nájsť srnčeka, ktorý je niečím zaujímavý. Výzorom, správaním alebo miestom, ktoré ovláda. Toto tento rok splňoval len jeden srnec. Pali ho nazval, profesor. Jeho pozorovaním som strávil asi najväčšiu časť tejto ruje. Aj napriek tomu, že kraľoval na lúke s ďatelinou, bol mi od prvej chvíle sympatický. Bojovník srdcom aj dušou. Staral sa o svoje milenky, nespustil ich z očí. Odháňal každého soka. A to ich tam ozaj nemal málo. Stačilo šuchnutie a bol na nohách. V pozore pripravený brániť svoje územie. A okrem toho všetkého, mal zaujímavé raritné parôžky. A tak sme sa s Palim vybrali aj tentokrát za ním.

Spaľujúce slnko počas dňa nerobilo zveri dobre a tak vychádzala väčšinou až po západe slnka. My sme mali však šťastie, že necelú hodinu pred západom slnka sa prihnal široký mrak a zakryl horizont. Citeľne sa schladilo. A vtedy vyšiel profesor. Stál v pozore, uši nastražené, reagoval na každý pohyb. Paliho už bolel chrbát z dlhého ležania v tráve. Vtedy som mu šepol: "Priprav sa, skúsim písknuť". Zobral som vábničku a pár krát som napodobnil hlas rujnej srny. A náš srnec sa po chvíľke rozbehol. Oblúčikom priamo ku nám. Nebol by som to ale ja, keby sa niečo neprihodilo. 

Pri príchode, keď sme hľadali miesto, kde si sadneme, Pali hovoril, že by sa mu páčilo, keby prišiel srnec cez jedno konkrétne miesto. Bola to divoká medza s rôznymi kvetmi a trávami. Na jej okraji boli ale zo 3 veľké bodliaky. Ja som mu na jeho želanie odpovedal so smiechom: "To radšej nie, lebo ja by som nič neodfotil kvôli tým bodliakom." Čo si myslíte, kade prišiel srnec? Áno, máte pravdu. Z môjho pohľadu priamo poza bodliaky.

Už keď sa pohol našim smerom, vedel som, že je zle. Vedel som, že príde poriadne blízko a vedel som, že mi v tom budú brániť bodliaky. Dúfal som však, že aspoň na moment sa spoza nich vykloní a venuje mi pohľad. No ako skúsený harcovník, ostal skrytý za pichľavou rastlinou až takmer do poslednej chvíle. Keď sa ukázal, bol už príliž blízko.

A tak mi neostávalo nič iné, len sa sústrediť na profilovku. No verte mi, tie jeho nepravidelné parôžky bolo ozaj náročné dostať do hľadáčika.

Vtedy som si myslel, že nás srnec odhalil a je všetkému koniec. Boli sme ale zamaskovaný až po uši. No pomohla nám aj šťastena. Z opačnej strany lúky sa ozvalo srnčie brechanie. Profesor sa otočil na päte a utekal brániť svoje kráľovstvo. Na chvíľku sme si vydýchli, skontrolovali fotky a ponadávali na bodliaky. No nikam sme neodchádzali. Aj napriek mraku nad nami bolo ešte dosť svetla a tak sme sa nepohli z miesta. Nechceli sme rušiť priebeh ruje. A vtedy sa zase začalo divadlo. Srnec behal po celom svojom území. Raz za svojou milenkou, raz odohnať soka. Doslova lietal vzduchom ako riadená strela. 

A keď odohnal svojich sokov, zaviedol svoju družku doprostred lúky, kde spečatili svoju lásku.

Počkali sme takmer do úplnej tmy. Vtedy sa nám ešte ukázal tmavý srnček, ktorého som tu tiež pravidelne vídaval. Bol vždy profesorovi na blízku a čakal na svoju príležitosť.

A tak sme odchádzali usmiaty. A ja som sa nevedel dočkať, kedy prídem domov a všetko porozprávam Bajke.