Profesor II.

Srnčia ruja sa pomaly ale isto končí. Srnce ešte ponaháňajú posledné srnky a dajú si do ďalšieho roka oddych. Na rozlúčku so srncami som sa nemohol vybrať nikde inde, ako na lúku kde kraľoval profesor. Opäť sa ku mne pridal Pali a tak som vedel, že o blízke stretnutia nebude núdza. No nie o každé takéto stretnutie stojím. Ale pekne poporiadku.

Klasicky sme vyrazili o čosi skôr, aby sme zaujali pozície predtým ako vyjde zver na scénu. Na mieste kde sme parkovali akurát kosili ďatelinu. Bolo poriadne horúco a tak sme aj vďaka zmene vetra zvolili odlišnú taktiku ako predošlé dva razy. Obišli sme lúku a sadli si na opačnej strane. No ani sme sa poriadne nezamaskovali, blížila sa nečakaná spoločnosť. Traktor. Bohužiaľ už nebol čas na presun na inú lokalitu a tak sme s Palim ostali sedieť. Mysleli sme si, že ide pokosiť aj profesorovu lúku. Nakoniec však išiel striekať zarastené zemiačnisko. A tak sme verili, že to až tak srnčiemu nebude vadiť. No traktor sa neustále zastavoval a vodič bol viac vonku ako v kabíne. Aj mne ako laikovi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. To bola ale zlá správa nie len pre traktoristu. Aj srnka, ktorá na chvíľku vykukla sa hneď stiahla do úkrytu. Našťastie sa podarilo traktor spojazdniť aspoň na takú úroveň aby sa stihla robota a narušiteľ pomaly opúšťal scénu. Alebo sme si to len mysleli.

Slnko sa pomaly skláňalo za stromy a hukot traktoru sa vzďaľoval. Už sme si mysleli, že bude kľud. No zrazu sa traktor otočil a podľa zvuku bolo jasné, že sa vracia. Najhoršie však bolo to, že smeroval po kraji lúky, kde sme sedeli. Vodič o nás až do posledného momentu nemal tušenie. Zbadal nás až v momente, keď predné kolesá traktora prechádzali popred mňa. Ihneď stočil volant. Akoby chcel prejsť krížom cez lúku, no hneď na to sa vrátil na jej okraj a pokračoval presne okolo kríkov, kde má zver ležovisko. To sme už hádzali flintu do žita. Srnčie vyskákalo z kríkov a utekalo pred traktorom. Mysleli sme si, že je koniec. Ale už sme sedeli, tak sme to mali v pláne dobojovať so cťou. 

Traktor sa pomaly stratil v diaľke a konečne zavládol pokoj. V tom sa v diaľke zjavil profesor. Palimu som šepol, nech sa pripraví a skúsil som písknuť. Zastavil sa a nastražil uši. Zopakoval som srnčiu serenádu a ihneď sa dal do pohybu. Náhle sa však stratil za terénnou vlnou. Keď sa dlhšiu chvíľu neukazoval, myslel som si, že tam mal srnu a už sa neukáže. Ale skúsil som ešte raz napodobniť srnku. A vyšlo to. Pomalým krokom sa ku nám srnec približoval. Už nie behom ako predtým, ale rozvážne, no stále javil záujem.

Sem tam sa zastavil, odkusol si kus ďateliny a pokračoval.

Naposledy nám venoval pohľad a zašiel na svoje ležovisko, kde ho s veľkou pravdepodobnosťou čakala milenka. To sa nám potvrdilo a po našom odchode sa s ňou ešte niekoľkokrát spáril.

A tak sme srnčiu ruju s Palim na tento rok ukončili úspešne. Blízke stretnutie vďaka Paliho magnetu sa konalo, no bohužiaľ iné, ako sme si predstavovali. Všetko ale dobre dopadlo a my sme mohli ísť spokojne domov. Táto srnčia ruja bola zase iná ako tie minulé. Mal som možnosť pozorovať množstvo srncov. Z tých zaujímavých by som mohol spomenúť srnca s bielou škvrnou na čele, alebo silného srnca v podhorí. Bohužiaľ sa mi ale nepodarilo ich odfotiť tak, aby som bol so zábermi spokojný. Tento rok osvedčené miesta trošku sklamali, no vynahrádzali to výjazdy na neznáme miesta, z ktorých pár bude mať zrejme potenciál aj do budúcna. Rána boli hádam všetky neúspešné. To ma ozaj nemilo prekvapilo, pretože som bol v teréne ozaj často. Vždy však chýbal kúsok šťastia. 

No ak sa ma niekto spýta na srnčiu ruju v roku 2025, určite mi ako prvý napadne srnec - profesor, v ktorého rajóne som strávil niekoľko večerov. Pevne verím, že odovzdal bojovné gény a po zaslúženom oddychu sa zas pretnú naše cesty.