Pán jeleň

Víkendové fotenie veľa neprinieslo, sobota bola sychravá a ukázali sa len diviaky. Kvôli vysokej tráve ich však takmer nebolo vidno. Jelene ako na potvoru zaľahli na protiľahlom svahu a ku mne sa im nechcelo. V nedeľu sa schytil silný vietor a tak som po dvoch dňoch prišiel domov len z niekoľkými dokumentačnými videami.

Po neúspechu som si chcel napraviť chuť a mal som v pláne pozrieť ako sa darí jeleňom. Stále fúkal vietor, no veril som, že k večeru utíchne. O 18:00 som sa išiel obliecť, ale stalo sa niečo nečakané. Už ráno som dal nabíjať baterku do foťáku, nech ju mám pripravenú na večer. Avšak napájací kábel bol vytiahnutí. S malou dušičkou som zasunul baterku do foťáku. Nasledovala spŕška nadávok, ktoré radšej ani nejdem publikovať. Celý deň som sa tešil na večerné fotenie a ja somár som si neskontroloval, či je batéria nabitá. Vo foťáku ukazovala ledva jednu z 4 paličiek. Okamžite som napravil napájací kábel. No už som vedel, že z fotenia zrejme nič nebude. Nahnevaný som si ľahol a pustil telku. Aj priateľka vtedy okolo mňa chodila veľkým oblúkom, vedela že je zle. Každých 5 minút som sa chodil pozerať na stav nabitia. Po pol hodine som videl, že je nabitá na niečo viac ako polovicu. Okamžite som ju vrazil do foťáku a už som utekal k autu.

Lokalita nie je až tak vzdialená a tak som bol na mieste celkom rýchlo. Bohužiaľ, tá ťažšia časť ma ešte len čakala. Strmým kopcom hore, popri lese, strmo dole, cez potok, pozdĺž kríkov a som tam. Vyzerá to jednoducho, no cesta zabere viac ako pol hodinu. V polke cesty je vidno na lúky, kde vychádza vysoká. Samozrejme, že keď som tam dorazil, jelene už boli vonku. Rýchlo som teda zbehol dole cez les a za potokom som sa pripravil. Nahodil som 3D oblek, vybral objektív, kuklu, rukavice a už som sa plížil popri kríkoch. Po pár metroch som sa ale otočil, mal som zlý vietor. Vrátil som sa odkiaľ som prišiel a prešiel na druhú stranu lúky. Jelene boli ešte ďaleko a nevedeli o mne. Sadol som si do kríkov, zamaskoval sa a čakal čo sa bude diať.

Jelene postupne schádzali dole kopcom až sa mi stratili za horizontom. Z lesa oproti párkrát prebehli jelenice s mladými, no jelene akoby sa pod zem prepadli. Už som myslel, že jarkom prebehli niekam do lesa alebo, že ich niečo vyplašilo. Ostal som však na mieste. A vyplatilo sa.

So zapadajúcim slnkom sa ku mne približovali prvé kusy. Smerovali priamo tam, kde som pôvodne chcel sedieť. "Kurník, keby som tam ostal sedieť, tak by ma priam zvalcovali", hovoril som si v duchu. Bol medzi nimi aj starý známy jeleň so zahnutým očníkom. No Cez vysokú trávu som ich len pozoroval. Spoza kopca ale prichádzali ďalšie kusy. Vtedy som ho zbadal. Najprv sa vynoril len chrbát, potom bolo vidno cez trávu pravý paroh, potom ľavý a keď zdvihol hlavu, takmer mi padla sánka. Odvtedy išli všetky ostatné jelene bokom a sústredil som sa len na jedno, odfotiť Pána jeleňa. Nebolo to vôbec ľahké. Okolo sa motali mladšie jelene a v spleti tiel zanikal jeho majestát. Vysoká tráva tomu tiež nepomáhala a ani fakt, že sa neustále pásol. Krôčik po krôčiku sa ale približoval. A tu je výsledok.

A keď sa na mňa pozrel, až mi zimomriavky prebehli po chrbte.

V celej kráse ukázal svoj majestát.

A ja som tam sedel len v nemom úžase a neveril som vlastným očiam.

Takéto jelenisko sa veru každý deň nepritrafí. A ešte v takom peknom prostredí a svetle. Naposledy som mal také šťastie v auguste roku 2014, keď sme ešte s Majom odfotili legendárneho 22-toráka, na druhej strane doliny.

No a tento Pán jeleň, akoby mu z oka vypadol. Určite po ňom zdedil nejaké gény, tie koruny sú veľmi podobné. Som zvedavý, čo sa z neho nakoniec vykľuje, veď do vytĺkania ostávajú ešte skoro 2 mesiace.

Neostáva mi už nič iné len dúfať, že sa mu bude aj naďalej dariť. Verím a dúfam, že sa opäť skrížia naše cesty a počas ruje rozdá toľko génov, aby som mal aj o ďalších 10 rokov čo fotiť.