Unikátny

Zatiaľ čo jedni o svoje koruny prichádzajú, iným dorastajú do finálnej fázy. Reč je samozrejme o srncoch. Rast ich parožia vrcholí a čo nevidieť ich čaká vytĺkanie a presrsťovanie. A mojím cieľom bolo stihnúť ich ešte s parôžkami obalenými v semišovom kožúšku.

Nebudem klamať, ak poviem, že som na ne skúšal číhať už hádam 5-krát. Ak nie viac. Raz prišiel kocúrik, raz vybehli splašené jelene a zvyšné pokusy boli úplne beznádejné. Viackrát som si hovoril, že tam už nepôjdem, že to nemá význam, že ich návyky sa zmenili a podobne. No aj napriek tomu som to išiel zas a znova skúsiť. A bol to práve pondelok 3.3.2025, Svetový deň divokej prírody, ktorý mi priniesol šťastie.

Ako vždy som zaparkoval na okraji cesty. Zopár kusov srnčieho už bolo vylezených na ozimine. Zbalil som si výbavu. Tentokrát som spravil ale drobnú zmenu. Foťák som nechal v ruksaku. Je to taká moja povera. Vždy keď nemám techniku pripravenú, dejú sa veci. Teraz to ale nebolo cielené. Len som si hovoril, že aj tak cestou nič nestretnem a ak áno, aj tak to vyplaším. A tak som sa vybral smerom k lúkam.

Po minulotýždňových dažďoch sa koryto potoka trošku naplnilo. Po iné roky tu ale bývali záplavy, kedy som mal problém ponad vody preskočiť. Tentokrát som si nohy ani len nenamočil. Na druhej strane ma už čakali lúky. A vtedy zafungovalo pravidlo nepripraveného. Keď som vykukol z kríkov, priamo na mňa sa z diaľky rútilo 5 kusov srnčieho. Okamžite som si kľakol a v panike som začal rozopínať ruksak. Rýchlo som vybral foťák a prikrčil sa k zemi. Srnčie náhle zastalo za pásom vysokej trávy. Nevedeli o mne, len sa rozhodovali, kade prejdú do úkrytu. Vybrali si vzdialenejší priechod a tak som ich len pozoroval. Keď zašli dostatočne ďaleko, prešiel som práve do vysokej trávy, kde som sa ukryl.

Ešte som nemal na sebe maskovačku a spoza chrbta pribehol srnec. Krásny 6-torák. Urobil som zopár fotiek. Slnko bol však ešte veľmi ostré a tak fotky putovali do koša. No konečne som mal srnca na bližšie ako 300m. Pokojne zašiel do kríkov za ostatnými a tak som sa modlil, aby za hodinku, tom najlepšom svetle z toho istého miesta vyšli na pašu. 

O ďalšiu pol hodinu ale moje nádeje klesali. O niekoľko desiatok metrov ďalej náhle z kríkov vybehlo zopár kusov. "Niečo ich muselo vyplašiť", hovoril som si. Prebehli cez celú lúku, ani sa nezastavili. Bol medzi nimi aj srnec. Podobný tomu ktorého som mal pred pár minútami pred sebou. A tak som bol zmierený s tým, že opäť odídem naprázdno.

Slnko sa už skláňalo a poriadne mi svietilo do očí. Ako to býva každý rok, doľava som sa ani len nemohol dívať, aj napriek tomu, že som mal nasadenú šiltovku. V tom sa zrazu na kraji húštiny objavila srna. Za ňou vzápätí mladý srnček. No boli veľmi ďaleko. Po minúte sa k nim pripojil aj srnec. Fotiť na takú vzdialenosť nemalo zmysel, no bol som zaujímavý, čo je to za srnca. Keď som si ho v hľadáčiku priblížil, ostal som prekvapený. Akoby mu viseli dve bambule na mieste očníkov. Na tú vzdialenosť sa to nedalo presne rozoznať a tak som nasadil telekonvertor. Srnec sa stále pásol s hlavou pri zemi. Vzduch sa vlnil a nevedel som presne určiť v tom protisvetle čo to je. No v duchu som si hovoril: "Keby tak bol o 100m bližšie."

Zrazu som zaznamenal pohyb predo mnou. Srnec! Takmer som vykríkol. Rýchlo som zhodil telekonvertor a ešte väčšmi som sa pritlačil k zemi. Pomaličky sa pásol a postupoval smerom na lúku. To bolo dobré znamenie. Horšie bolo, že o pár minút zbadal prvú trojčlennú skupinu, ktorá už bola na lúke skôr. A keďže sa srnčia zver cíti lepšie v skupinách, predpokladal som, že sa k nim srnec pridá. No opak bol pravdou. Srna sa s mladým srnčekom oddelili od zvláštneho srnca a namierili si to priamo ku mne. Srdce sa mi rozbúchalo. A to ešte viac, keď ich nasledoval aj zvláštny srnec. A zrazu som nevedel, čo skôr fotiť.

Nevedel som, či sa mám sústrediť na zvláštneho srnca, alebo na toho druhého.

A tak som kmital objektívom medzi oboma.

Nakoniec som sa ale viac zameral na toho raritného. Predsa len sa také niečo nevidí každý deň.

A ten sa mi odvďačil jednou z najkrajších fotiek srnca akú doteraz mám.

V duchu som jasal. Presne takto som si to predstavoval. A aj napriek predošlým nezdarom sa to na "miliónty" pokus podarilo, a konečne som z tohto miesta odchádzal šťastný.

Doma som si detailnejšie prezeral fotky a zdá sa akoby sa srncovi odlomili očníky. Zvláštne, ale podobné abnormality som na tejto lokalite pozoroval pred pár rokmi. Žeby dôsledky oplotenia? Ale to by boli poškodené zrejme aj iné časti lyka. Ktovie.