Uprostred bojiska

Po predošlom úspechu som si povedal, že cieľ je ruje je splnený. Pár videí aj fotiek som už mal a tak sa mi do hory chodilo už ľahšie, bez takého toho tlaku niekde vzadu v hlave. Neboli to síce žiadne zázraky, no bolo to presne to, čo som od ruje očakával, zážitky. Mojim cieľom v prírode nie je mať dokonalé fotky v dokonalom prostredí, ale zažiť niečo na čo budem spomínať. A taký zážitok na celý život sa mi udial presne o 2 dni na tom istom mieste. A bol v tom zapletený aj hlavný aktér z minulého príbehu. Ale poďme pekne od začiatku.

Taktika bola jasná, vyštverať sa potme hore na kopec a čakať na prechádzajúce jelene ako naposledy. Príchod sa niesol v duchu toho minulého. Rovnaká makačka, no ráno bolo o čosi chladnejšie a bez hmly. Rozdiel bol aj v ručaní jeleňov. Tentokrát bol za kopcom počuť iba jeden, no z lúk za lesom sa ozýval poriadny rachot. To bolo znakom, že jelenia ruja je na vrchole.

Hlas spoza kopca prešiel popod mňa, poza pás kríkov a vzďaľoval sa v lese za mnou ešte za šera. Škoda, ani som ho nevidel. Ostávalo len počkať na jelene z druhej strany. Tie si dali načas. To bolo však dobre, každá minúta ráno znamená viac svetla. No ten rev z lesa, cez ktorý jelene prechádzali bol ohlušujúci. Prvý jeleň musel prejsť o kus vyššie ako som sedel. Hneď za ním ale išiel ďalší. Jeho hlas znel ako rev leva. Vtedy sa ma zmocnila triaška. Uprene som pozeral na hranu lesa a čakal čo sa zjaví. Aký to bude jeleň? Koľko bude mať jeleníc? Mám si pripraviť fotoaparát na video alebo na fotky?

Toľko otázok, no žiadne odpovede, len silnejúci hlas kráľa borovicového lesa. To čakanie bolo nekonečné. Postup bol pomalý. Jeleň si musel v lese zháňať jelenice a odbíjať sokov. To bola aspoň moja predstava, ako to tam mohlo vyzerať, na základe zvukových prejavov. Jedno bolo jasné, smerovali ku mne. Srdce mi bilo o stošesť. Vtedy sa z lesa vyrútilo niekoľko kusov. Všetko sa ale odohrávalo priamo nado mnou, na starej zvážnici. Dupot nôh sa približoval. Podľa hluku tam muselo byť zo 10 kusov. Minimálne. V tom istom momente spomedzi stromov predo mnou vyštartoval bočný jeleň a zospodu nadbiehal hlavnému. Nevedel som čo skôr, či sa krčiť a chrániť si hlavu pred prípadným "útokom" z hora alebo fotiť a točiť "bočáka". Presne také momenty sa človeku vryjú do pamäte už navždy a každá fotka alebo video, akejkoľvek kvality je len bonus. A čo myslíte? Podarilo sa aj niečo zdokumentovať? Odpoveď je samozrejme, že áno. Ináč by ste tento príbeh nečítali. Podarilo sa aj zopár fotiek, aj video bočného jeleňa. Ale späť k jeleňom!

Bočný jeleň vybieha z lesa, ponad mňa sa nesie dusot ratíc. "Bočák" sa blíži ku mne. Točím video. Hriva na krku sa mu vlní pri behu. Je to starší jeleň. Na výzvu hlavného jeleňa rázne odpovedá. Už je dosť blízko. Prepínam na fotky. "Bočák" sa rozbieha priamo ku mne. Snažím sa ho zmestiť do hľadáčika.

Všetko sa deje strašne rýchlo. Vôbec ma nevníma. Sústredí sa len na svojho soka, ktorý prebieha priamo ponad mňa. Keď zareve, až nadskočím. Musí byť priamo nado mnou. Adrenalín stúpa. V hľadáčiku sa stále snažím držať bočného jeleňa. Ten je však už tak blízko, že musím "rezať". Na takú krátku vzdialenosť si už všíma môj pohyb. Stále ale netuší čo som. Dobré maskovanie? Zaslepený hormónmi? Ošiaľ z akcie? Je to jedno. Pozerá striedavo na mňa a na skupinu, ktorej dupot sa pomaly stráca v lese za mnou. Robím posledné fotky. 

Jeleň stále nevie čo som, no volí ústup bokom a v lese zrýchľuje aby dohnal skupinu hlavného jeleňa. A ja som tam zrazu ostal sám, s tepom "200" a nechápal čo sa to stalo. Takto sa ocitnúť uprostred akcie sa ozaj nestáva každý deň, teda aspoň mne. Podobný zážitok som mal ale aj minulú ruju, kedy sme s Palim boli nakoniec svedkami aj krvavého súboja jeleňov len pár metrov od nás.

Ihneď ako som sa ukľudnil, skontroloval som fotky a videá. Bolo mi jasné, že mnoho z nich poputuje do koša. Vtedy som ale kútikom oka zbadal pohyb medzi borovicami. Jeleň! Srdce zčalo opäť pumpovať rýchlejšie. Ihneď som sa skrčil a pritlačil oko k hľadáčiku. Bol to 12-torák z minulého príbehu. 

Tentokrát už ale bez svojej jeleničky. Musel mu ju uchmatnúť hlavný jeleň. No aj napriek tomu, že bol sám mi splnil sen. Dlhé roky som túžil po fotke zablateného jeleňa. A teraz stále priamo predo mnou. Odetý v bahennej zbroji, akoby ho tam vytesal sochár do čiernej skaly. 

Venoval mi pár pohľadov a pokračoval v stopách predchádzajúceho bočného jeleňa. A ja som sa musel uštipnúť aby som zistil, či sa mi to len nesníva. 

A týmto zážitkom som uzavrel aj tohtoročnú ruju. Do terénu som chodil až do konca mesiaca, ale už sa mi nepodarilo odfotiť nič publikovateľné. A aká bola teda ruja? Z môjho pohľadu bola slabšia ako minulé roky. Na mnohých miestach bolo jeleňov akosi pomenej, a mnoho zvery ostávalo v lesoch, vďaka dobrej úrode bukvíc. Cieľ sa však nakoniec podarilo naplniť a z tohtoročnej ruje si odnášam aj pár fotiek a pekných zážitkov.