V objatí lúčnych kvetov

Keď som si myslel, že som konečne našiel cestu k jeleňom, všetko sa zmenilo. Ako to tak býva, jedno ráno je úspešné, nasledujúce nie. Jelene sa po kosení lúk opäť presunuli nevedno kam a dve ďalšie rána sa mi ich nepodarilo odfotiť. A tak som zase zmenil lokalitu a išiel som sa pozrieť, ako to vyzerá so srncami.

Tento rok som, čo sa týka srnčej ruje trošku skeptický. Takmer všetky lokality, až na dve sú pre peknú fotku, či video nepoužiteľné. Buď sú čerstvo pokosené a všade sa na nich rozprestiera nevábne strnisko, alebo sú ešte úplne zarastené trávou vysokou, že by bol problém v nej zbadať jeleňa. A tak sa spolieham na 2 miesta, kde je prostredie, ako tak oku lahodiace.

A tak som vyrazil práve na jednu z nich. Nedávno som tu už bol na kontrole (viac v príbehu tu). Vtedy som síce odfotil "len" zajačika, no ako vedľajší produkt prieskumu to bolo super. A práve na tieto ušiaky, ktorých je tento rok ozaj nezvyčajne veľa som sa spoliehal. "Keď sa neukáže srnec, tak aspoň zajdo", hovoril som si keď som stúpal hore kopcom. Sadol som si tentokrát do kríku hlohu. Chvíľku trvalo kým som sa usalašil. Trošku dopichaný od tŕňov, no sedel som pekne zamaskovaný. Diviačiu rodinku z minulého pozorovania teraz striedali jelenice s tohtoročným teliatkom. Bola ešte tma keď pomalým krokom zašli do lesa. Potom nastalo mučivo dlhé čakanie na brieždenie. Nič sa bohužiaľ nedialo a tak sa to poriadne vlieklo. Ani tie zajace sa neukázali. 

V tom sa z ničoho nič v kríkoch oproti zjavila tehlovo oranžová machuľa. Stále bolo šero. Vedel som však, že je to srnčie. Srdce mi trošku poskočilo, keď som cez ďalekohľad zistil, že je to miestny srnec. "Ešte žije", hovoril som si. Starý srnec s úplne šedivou hlavou. Zrejme už spiatočník. Bolo ešte skoro no skúsil som mu zahrať na nôtu. Iba sa 2krát obzrel a pokračoval v ceste za horizont.

Postupne sa rozvidnievalo a na mieste kde sa stratil srnec za horizontom som zbadal pohyb. Predpokladal som, že to bude znova on. Namiesto srnca sa na kopčeku pásla diviačica obklopená jej ratolesťami. Zašla do kríkov, z ktorých pred pár minútami vyšiel srnec a pokračovala na druhej strane, smerom do smrekového lesa. Chvíľu som váhal, či jej nenadbehnem a neskúsim cvaknúť pod lesom po mojej ľavej ruke. Aj napriek provokačnému krochkaniu malých diviačikov som odolal a ostal som ešte chvíľku sedieť. 

Pomaly sa blížil čas môjho odchodu do práce. Na tomto mieste mám vo zvyku ešte prejsť za kopček, kde sú ďalšie lúky, predelené remízkami, kde sa zvykne pásť zver. A tak som sa pomaličky vyhrabal z kríkov a položil statív s foťákom asi meter pred seba, nech sa pobalím. Presne v momente keď som vstal zo stoličky, z kríkov oproti sa rozbehla srnčia. V hlave mi chodilo len, že to musí byť ten starý srnec, ktorý presne v tých miestach zachádzal. Okamžite som skočil k foťáku, narovnal som si horizont povolením jednej zo statívových nôh. Nestačilo to. Stále mi to padalo do jednej strany, no už nebol čas sa stým babrať. Povolil som radšej skrutku na objímke objektívu. Precvakal som ISO trošku nižšie. Srnčie bežalo priamo na mňa. Zaostril som a zistil som, že je to srnka. Muselo ju niečo splašiť a keby som nečupel nezamaskovaný na otvorenom priestranstve, skočila by mi hádam priamo do objektívu. Našťastie kúsok predo mnou zmenila smer a zapózovala mi na pár záberov, kým ma prekukla a odbehla do lesa.

Chvíľku som počkal, čo sa bude diať. Pomaly som sa zbalil a prešiel lúky za horizontom. Nič som však už to ráno nevidel a tak som sa s krásnou "srnečkou" na karte vracal domov do práce.