V šere lesa

Od malých diviačikov som sa vracal celkom spokojný. Fotky mohli byť aj lepšie, ale nechcel som sa tam moc dlho zdržiavať. A aj keby nebolo fotiek, zážitok to bol opäť krásny. Vždy ma fascinuje vznik nového života. 

Už som si myslel, že v ten deň ma nemôže nič prekvapiť. Kráčal som po lesnom chodníčku smerom k autu. Foťák som mal stále v ruke už len zo zvyku, no najmä sa mi nechcelo zhadzovať statív a ruksak. Ako som tak išiel, začul som niečo z ľavej strany. V termovízii niečo svietilo. Ako som o pár metrov neskôr zistil, bola to jelenica. Ležala ukrytá medzi stromami. Nechcel som ju rušiť a tak som sa pobral opačným smerom. V tom ale čosi zašušťalo na zemi. Rýchlymi skokmi sa to ku mne približovalo. "Veverička? Nie! Veď to je kuna!" Takmer som zvýskol. Ihneď som si kľakol. Fotoaparát v šere lesa akosi nechcel zaostriť. Preostroval hore dole. Musel som mu pomôcť manuálne. Napokon sa chytil. Kuna na mňa zvedavo pozrela. Dokonca urobila 2 skoky ku mne. Akoby sa jej nechcelo veriť čo som zač.

Naše stretnutie netrvalo dlho. Iba pár fotiek a kuna, tak ako prišla, tak aj odišla. Malými skokmi sa stratila v lese. A ja som len neveriacky hľadel na displej fotoaparátu. Toľko šťastia v jeden deň.

Niekedy sa človek trápi a celé týždne nič neodfotí. A potom príde deň, kedy mu zvieratá sami skáču pred objektív. Za jedno ráno odfotiť zajaca, vysokú, diviačiky a na záver kunu. To sa tak skoro ozaj nezopakuje. Ak vôbec ešte niekedy.