V objatí pásikavých drobcov

V minulom príbehu som písal o tom, ako po dlhej dobe nešli diviaky svojimi obvyklými chodníčkami. V to ráno mi prišiel "len" zajac. No ja som sa nehodlal vzdať bez boja.

Bolo krásne ráno a mne sa vôbec nechcelo ísť domov. Vybral som sa teda na prechádzku cez les. Stačilo len pár desiatok metrov a už som mal prvého adepta na fotenie. Mladý jeleň s rastúcou korunou si pochutnával na listoch malej brezy. Snažil som sa k nemu o čosi viac priblížiť, no neúspešne. Suché borovicové šišky boli proti. Jeleň odbehol do dolinky, kde sa stratil v húštinách. Tie sú domovom aj pre diviaky. Ihneď som si spomenul, ako som tu minulý rok na konci apríla našiel malé diviačiky, ukryté pod smrekom. "To by bola haluz, keby som ich tam našiel aj teraz", prešlo mi hlavou. S úsmevom na tvári som odbočil z cestičky. Pod smrekom nebolo nič. Prešiel som pomedzi 2 mladé buky na čistinu. V tom sa podo mnou ozvalo krochkanie. "Sú tu!" Malé diviačiky boli len o pár metrov nižšie. Rýchlo som sa poobzeral okolo seba, či niekde neuvidím ich mamu. Zrejme na chvíľku odbehla za potravou. Kľakol som si a čakal čo sa bude diať. Malé diviačiky si zrejme mysleli, že ja som ich mama a tak sa vybrali ku mne. Ani som nestíhal fotiť. Zhruba 8 malých pásikavých diviačikov ma doslova obkľúčilo. Snažil som sa zaostriť, no už boli bližšie ako minimálna zaostrovacia vzdialenosť objektívu. Našťastie urobili okolo mňa kolečko a jeden malý "pyžamkáč" na chvíľku postál na okraji húštiny.

Dlho som sa tam nezdržiaval. Po pár minútach som sa pobral od drobcov preč. V duchu som sa modlil aby ma neprenasledovali. Našťastie ostali ukryté. V posledných dňoch sa u nás rýchlo šíri africký mor a tak im prajem pevné zdravie. Dúfam, že sa im bude dariť a ešte sa stretneme. 

S úsmevom na tvári som sa pobral domov. Fotky síce neboli úplne podľa predstáv, no ten pocit keď okolo vás pobehujú malé prasiatka je na nezaplatenie. Príroda v to ráno ale mala pre mňa pripravené ešte jedno prekvapenie. O tom ale až v ďalšom príbehu.