Žihľavový

Chladné rána, hmlistý opar a bekanie srncov sú jasnými znakmi, že prichádza čas srnčej ruje. Lúky a lesy prekypujú životom. Všade počuť bzukot hmyzu. Srnčiatka už podrástli a často sa motajú samé, zatiaľ čo ich rodičia sú zaneprázdnení pri zrode ďalšej generácie.

Každý rok o tomto čase pomaly obchádzam obľúbené miesta, aby som zistil, kde to má, alebo nemá zmysel. Tento rok je opäť iný ako minulé. Srncov vídavam pocitovo viac ako v minulosti. Problém je skôr s tými miestami. Mnoho lúk je nepokosených a v metrovej tráve sa dá srnec sotva súco odfotiť. Iné pekné miesta sú zase obohnané elektrickým drôtom a pasie sa na nich dobytok. A tak mi ostalo prinajlepšom 5 miest.

Tento rok je trošku zvláštny aj počasím. Je chladnejšie a poriadne sucho. Potoky sa len na krátko naplnia po búrkach, no pôda je úplne vyprahnutá. 

Ako posledné som si nechal v minulosti najobľúbenejšie miesto. Odfotil som tu snáď najkrajšie fotky zo srnčej ruje (viac tu >>>). Bohužiaľ už druhý rok po sebe ostáva lúka nepokosená. Hneď vedľa je ale tento rok ďatelina, ktorá je pre zver magnetom. A tak som sa jeden podvečer vybral na prieskum.

Od auta to nie je ďaleko. Zhruba kilometer sa dá zvládnuť za 15 minút a tak som na mieste relatívne rýchlo. Už z diaľky som videl v ďateline srnca. Spolu s dvoma srnami ležali uprostred lúky. Krytý vysokou trávou som si nepozorovane sadol na jej okraj. Už ostávalo len čakať, či sa srnec nepriblíži. Vábiť v takýchto prípadoch moc nemá zmysel. Ak má srnec pri sebe srnu, málokedy sa od nej pohne. Nie to keď má dve. Tak som len sedel a pozoroval okolie. Z času na čas preletela ponad mňa volavka a zosadla na lúku, kde hľadala potravu. Za ten čas čo som tu sedel ich bolo na lúke 5. Tri beluše veľké a dve volavky popolavé a jeden bocian. Letnú idylku na chvíľu narušila mladá líška, ktorá si to namierila priamo do stredu lúky. Ako sa približovala k volavkám, tie so škrekotom odlietali a sadali si opodiaľ. Srnčia líšku ignorovala a podriemkavala na horúcom slnku.

Zhruba po hodine sedenia som na okraji kríkov vo vysokej tráve zbadal srnca. Bol sám a tak som skúsil písknuť. Mladý srnček sa ihneď chytil a už trielil ku mne. No ako naschvál, v tom najlepšom momente mi foťák preostril na steblá trávy a následne srnec zašiel do hustého porastu, kde som mu ledva videl uši. Vynoril sa opäť až na druhej strane v ďateline len 10m odo mňa. Cez trávu som naňho bohužiaľ poriadne nevidel. Fotky cez vlniacu sa suchú trávu vyzerajú zle a tak som sa po pár pokusoch prestal snažiť. Len som si užíval nič netušiaceho srnca. Postupne sa prepásol až za mňa.

Pomaly zapadalo slnko a ja som si už myslel, že odídem naprázdno. Predpokladal som, že ma srnec obíde, chytí vietor a je po fotení. Ale on akoby mi chcel urobiť radosť. Po pár minútach sa otočil a išiel naspäť. V duchu som si hovoril, že by mohol prejsť po vyvýšenine medzi vysokou trávou a ďatelinou. Netušil som však, že to bolo tak nahlas. A on ma počúvol a išiel presne cez miesto, kde srncovi vidno aj hlavu.

Venoval mi krátky pohľad a stratil sa opäť vo vysokej tráve. Slnko pomaly zapadlo. Ostal som ešte chvíľku sedieť a kochal sa čarom letného večera. Po západe vyšlo zopár kusov vysokej. Jelenice a mladý špicer. Večerný chlad nabudil aj srnca, ktorý si ponaháňal striedavo jednu aj druhú srnku. A keď už bola tma aj na video, potichu som sa vytratil.

Lokality mám teda preskúmané a ostáva len dúfať, že sa pred foťák pripletie aj väčší srnec. Aj tento mi ale urobil veľkú radosť.