Prezliekač kabátov

Jelenia ruja skončila a so skracujúcimi sa dňami aj moja hlavná fotografická sezóna. Ešte pár dní sa bude dať fotiť aj po práci, až sa zmení čas a na výpravy za zvieratami ostanú len víkendy. 

Po spackanom septembri som si dal, chtiac aj nechtiac, od fotenia chvíľu prestávku. Pracovné povinnosti ma zaviedli na pár dní mimo Slovenska. No hneď ako som mohol, vyrazil som späť do prírody. Je to pre mňa ako droga, ako láska, ktorá nikdy nezhrdzavie. Vždy ma prijme s otvorenou náručou a nabije ma neskutočnou energiou.

A tak ihneď po práci utekám do lesa nabiť baterky. Poriadne sa ochladilo a mňa zaujímalo, či srnčia už presrstila. Vybral som si lokalitu, kam som chodieval na srnčiu ruju a kde som zažil jeden z najkrajších momentov mojej fotografickej kariéry. Po dvoch mesiacoch sa tu mnoho nezmenilo. Iba listy na stromoch a kríkoch nabrali všemožné farby. Ako naschvál sa ale hneď po mojom príchode zatiahlo. Ako sa hovorí, nie je každý deň nedeľa a nie z každého fotenia treba prísť s plnou kartou. Určite by to potešilo, no fotenie zvierat nie je len o samotnom fotení, ale aj o prieskume, prípravách a samotná fotka je len čerešnička na "chlpatej" torte.

Ako som si tak kráčal po okraji lúky, všimol som si v diaľke srnu. Ihneď som sa skrčil a nepokračoval som na moje miesto. Prezrel som si ju a ukryl som sa vo vysokej tráve. Z diaľky to vyzeralo, akoby už kompletne vymenila letný kostým za zimný kožuch. Ako som šuchotal v tráve, zaujal som srnca, ktorý akoby od chrbta pribehol s brechaním. Okamžite som schmatol foťák a cvakal. Z trávy mi trčala len hlava a tak srnec nevedel, čo som zač.

Zvedavo chodil okolo mňa, neveriacky skláňal hlavu a snažil sa zistiť čo to tam čupí. Keď nič nezaberalo, skúšal ma vyprovokovať brechaním. 

Vedel som, že sa nemôžem ani len pohnúť. Vietor mi prial, ja som vytrval a vďaka tomu sa podaril takýto krásny jesenný záber.

Po 15 minútach som ho už prestal zaujímať a odišiel na druhú stranu lúky. Keď som si prezeral fotky na displeji, ihneď sa mi zdal nejaký povedomý. Vedel som, že som ho už raz mal v hľadáčiku. Bol to on, srnec z bazového hája. Potvrdilo sa mi, že srnce sú silno teritoriálne zvieratá. Obe fotky vznikli na takmer rovnakom mieste, len pár mesiacov a pár metrov od seba.

Cieľ bol splnený, srnčia ešte úplne nepresrstila a tak sa môžem zamerať na iné nápady, ktoré nosím v hlave.

Dúfam, že sa srnčekovi bude cez zimu dobre dariť a na jar sa znova stretneme.